Podcast 18

Báť sa, že zomrieme skôr, ako by bolo prirodzené a tým pádom nestihnúť naplniť svoj život tak, ako sme si naplánovali je normálne. Nechceme len tak zomrieť a hlavne nie, ak tu máme zanechať tak veľa potešenia, krásnych vecí a ľudí, na ktorých nám záleží.

Rovnako báť sa bolestivého a zdĺhavého umierania je plne opodstatnený strach. Je to náš biologický inštinkt a zomieranie je veľmi často spojené s utrpením a bolesťou.

Mať však na druhej strane strach zo samotnej smrti, čiže toho, čo sa stane až zomrieme je neracionálne. Nič nenasvedčuje tomu, žeby sme mali prežiť smrť svojho tela. Žijeme však v spoločnosti, ktorá vďaka pretrvávajúcej TÚŽBE prežiť svoju smrť tvrdí, že nás čaká večný život a že tí, čo nespĺňajú isté podmienky budú za to veľmi kruto pykať. Preto sa strach zo smrti občas objaví aj medzi niektorými ateistami - lebo čo ak majú veriaci pravdu?

Nikto nevie s určitosťou povedať, čo a či nás po smrti niečo čaká. Nevieme ani úplne presne zadefinovať prepojenie vedomia na našu fyziológiu. To nám však nedáva právo upierať svoje presvedčenie na ničím nepodložené náboženské tradície či mystické výmysly.

Všetko čo zatiaľ o svete a fungovaní nášho mozgu vieme, a vieme to objektívne preukázať, nám nedáva žiadne potvrdenie, že by sme existovali dlhšie ako existuje naše fyzické telo. Vieme, že náš mozog umrie, keď v ňom prestanú prebiehať elektrochemické reakcie a s ním odídu aj naše spomienky, naše vnímanie okolia a takmer s určitosťou aj naše vedomie, ktoré bez pamäte a percepcie nič nezmôže. Mnohí veriaci trvajú na naivnej predstave existencie oddelenej duše a vedomia od nášho tela, no túto tému som podrobne rozanalyzoval už v jednom z predošlých podcastov.

Ateisti sú poväčšine zmierení s tým, že žijeme iba raz a náš ďalší život sa deje už iba prostredníctvom našich detí - predaním našich génov, výchovou a zanechaním spomienok na nás. A aj keby sme privítali predĺženie našich životov (čo nastane najskôr vďaka vedeckému pokroku ako doposiaľ a nie jeho vymodlením), snažíme sa žiť pragmaticky a naplánovať všetko na tento jeden, ktorý určite máme.

Je teda strach z konca existencie opodstatnený?

Obrovská väčšina ľudí na Zemi verí, že prežijú svoju smrť. Či už sú to kresťania, moslimovia, židia, síkhovia alebo reinkarnovaní hinduisti, budhisti či džinisti. Všetci žijú v nádeji, že tento krátky úsek ich existencie nie je posledný a preto márnia, podľa mňa veľmi drahocenný čas, na prípravu na ten budúci - domnelý život.

Veria však všetci na tento posmrtný život naozaj z "hĺbky duše"?

Znie to komicky však. Ale nemalo by to tak byť? Prečo niečo také nehovoria všetci kresťania, keď sa dozvedia, že im umiera priateľ či príbuzný? Prečo zbožní ľudia, ktorým lekár povie, že im ostáva len pár dní života, nejasajú a netešia sa na skvelý čas v nekonečnej a nepredstaviteľne dokonalej radosti? Prečo sa ľudia na pohreboch netešia z radosti zosnulého? Neveria snáď sami tomu, o čom nás stále presviedčajú - že Boh je milosrdný a láskavý a miluje ich? Majú strach, že skončia v pekle, očistci alebo NIKDE?

Dawkins spomína v knihe aj skúsenosť istej zdravotnej sestry, ktorá celý život pracuje v domove pre seniorov, kde je smrť každodennou záležitosťou. Tá si dlhoročným pozorovaním všimla, že najväčší strach zo smrti majú práve veriaci. Takže otázka nastáva: Je náboženské učenie o posmrtnom živote naozaj v praxi tak utešujúce? Alebo uteší (aj keď klamlivo) iba naozaj tých zopár veriacich, ktorí na posmrtný život v raji bez výhrady veria?

Často som dostával otázku od veriacich, či by som ja ako ateista veriacemu dieťaťu, ktoré umiera na smrteľnej posteli, povedal do očí, že nebo neexistuje a nič ho na druhej strane nečaká. Len preto, lebo je to podľa mňa pravda. Odpoveď je jednoduchá: Samozrejme, že by som mu to NEPOVEDAL. Bolo by to nehumánne a kruté. Dieťaťu, ktoré tomu už verí a nie je vyrovnané so žiadnou inou alternatívou, by táto informácia naozaj iba poškodila. Nemalo by zmysel mu hovoriť môj názor.

Deti však už od začiatku treba vychovávať s tým, že pravdepodobne ich po smrti žiaden Ježiško s roztvorenou náručou čakať nebude. A ak im nebudeme dávať plané nádeje a infikovať ich mozgy od mala prehnanými očakávaniami, tak nebudeme musieť riešiť takéto dilematické situácie. Ľahšie ako utešujúce klamstvo to nebude, ale bude to férové a správne.

Ľudia sa nechcú učiť vysporiadavať so smrťou. Snažia sa všemocne vyhnúť smútku a pocitu definitívnej straty. Deťom sa narozpráva, že je to len dočasný stav a čo nevidieť sa so starou mamou stretnú v nebi. Takto nejako, tento nám typický strach z definitívneho konca existencie, rieši väčšina náboženstiev. Avšak smrť je realitou tohto sveta. Treba sa naučiť ju pochopiť a akceptovať. Pochopiť, že nikto nevie čo sa presne stane, no neexistuje jediný dôvod domnievať sa, že niektoré z nepodložených náboženských tvrdení je predsa len cestou k večnej existencie nášho vedomia. Nesmieme si hľadať intelektuálne jednoduché a hrejivé vysvetlenia v podobe nebeskej večnosti či novej reinkarnácie, len aby sme uspokojili našu potrebu zbaviť sa strachu z neznámeho.

Tak čo sa teda stane po našej smrti? Asi len to, že naše nemocničné lôžko dostane niekto iný. A potom sa stane ešte veľa ďalších udalostí - no my už toho súčasťou nebudeme.

Na túto otázku sa dá odpovedať aj čisto fakticky a pragmaticky. Veda má pomerne jasno v tom, čo sa s nami po smrti stane. Chcete to vedieť? Tak ja vám to prezradím:

Naše bunky spaľujúce počas života energiu pri metabolických a ďalších biologických procesoch, prestanú zrazu pracovať. Energia prijatá z potravy sa prestane premieňať pri činnostiach tela a bunky začnú prebytočnú nahromadenú energiu strácať a uvoľňovať do okolia. Naša telesná teplota 37 °C náhle klesne na teplotu okolia v ktorom sa nachádza. Kyslík sa z tela rýchlo vyčerpá. Uvoľnia sa svaly, odkrví sa pokožka a my zbledneme. Mikroorganizmy a baktérie sa pustia do nášho rozkladu, tzv. hnilobného procesu. Ak nás pochovajú medzičasom do zeme, náš zápach priláka chrobáky a roztoče, ktoré zvyšnú energiu našich tiel využijú v biologickom procese k ich rastu a rozmnožovaniu a my sa vrátime do prírody v inej forme. Energia, ktorú sme nazbierali za celý život pojedaním darov prírody sa vráti naspäť v kolobehu života.

Toto vieme a všetko ostatné sú priania, túžby, predstavy, výmysly a špekulácie. Len aby sme uspokojili svoje egá a zbavili sa strachu z náhlej neexistencie, tak sme si vymysleli vznešené mýty o posmrtnom živote. Naozaj nič viac o existencii našich osobností po smrti nevieme. Nevedia to ani ateisti a ani veriaci, ani vedci a ani kňazi. Rozdiel je len v tom, že tí druhí po tom tak túžia, že si dokážu nahovoriť, že ich predstavy sú pravdivé.

My ľudia sme získali možnosť využívať našu inteligenciu na poznávanie sveta. Na zisťovanie skutočnej podstaty využitím vedeckých metód a racionalizácie tvrdení a nie na uspokojovanie sa ilúziami a túžbami.

Z tejto reakcie je jasne vidieť ten hlavný dôvod, prečo náboženstvá a viera pretrvávajú tak dlho. Podľa môjho názoru sa väčšina veriacich nedokáže vnútorne stotožniť s myšlienkou, že naša existencia nie je večná. Naháňa im to strach a dáva pocit bezúčelnosti. Preto radšej vsadia svoj život na slepú kartu a začnú veriť niečomu, čo síce nemusí byť pravda, no hlavne, že im to dáva nádej. A kolektívna viera v ten istý upokojujúci pocit ich "ubezpečuje", že ich po živote čaká nejaký sequel.

Nie je to ojedinelý sebaklam. Takto sa snaží vnútorne utešiť väčšina ľudí tohto sveta. Mnohí veria v tú či onú verziu posmrtnej odmeny a trestu a formujú svoje životy na základe tejto viery. Len v USA verí na posmrtný život vyše 90% ľudí. Spoliehajú sa na ňu a znevažujú tým hodnotu života, ktorý máme teraz - jediného života o ktorom vieme, že je reálny. Ak by to bolo len o plytvaní času na modlitby a pokánie a snahy dobrými skutkami dosiahnuť vytúženú odmenu, tak by sa nedalo veľa namietať. Je to smutná skutočnosť, že ľudia potrebujú ilúziu k etickému správaniu, no z istého uhlu pohľadu je trochu aj pozitívna - aspoň pre spoločnosť, v ktorej by ináč vyčíňali ľudia, ktorí nevedia dôjsť sami na to, že páchať zlo sa nesmie aj z iného, racionálneho dôvodu, než len kvôli strachu z večného trestu.

Viera v posmrtný život a presvedčenie o dočasnosti toho súčasného však môže mať aj oveľa horšie konsekvencie.

Negatívne následky takejto viery nemajú spojitosť len s psychopatickými jedincami, ktorí vďaka svojej predstave chcú umožniť svojim blízkym rýchly prechod do onoho sveta. Jedna z mnohých takýchto udalostí sa stala aj pred istou dobou v Británii, kde matka utopila a spálila svoje štvorročné dievčatko po rozhovore s anjelmi, ktorí ju presvedčili, že sa jej dcérka narodila pre Ježiša a ten na ňu už čaká, a preto ju musí umyť v studenej vode a potom upáliť. Tak aj urobila. A vôbec to nevykonala z nenávisti, ako niektorí rodičia vraždiaci svoje deti. Ona to urobila práveže Z LÁSKY K NEJ a z túžby vyslobodiť ju.

Nie len takýto schizofrenici s indoktrinovanou predstavou existencie neba a pekla sú nebezpeční. Aj mentálne úplne zdraví, vzdelaní a neukrivdení ľudia dokážu pri plnení svojho svätého poslania vykonávať hrozné veci s rizikom či dokonca cieľom obetovania vlastného života a vidinou lepšieho posmrtného života. Presne to je podstatou mučedníctva. Nie je ním obeta za lepší svet v ktorom žijeme, ale obeta s vidinou odmeny a pochvaly od samotného tvorcu sveta. Samovražední útočníci v lietadlách atakujúci World Trace Center a Pentagon v roku 2001 neboli nepríčetní či duševne chorí pacienti. Boli to vysoko vzdelaní ... náboženskí fanatici. Fanatici, ktorým bolo vysvetlené, že život po smrti bude krásny a ich údy nepretržite stoporené, ak sa obetujú pre svoje náboženstvo.

Veľmi jasne to raz potvrdil jeden stúpenec Talibánu, keď sa takto vyjadril:

👉 "Ľudský život má hodnotu len medzi vami svetskými materialistickými mysliteľmi. Pre nás je ľudský život iba bezvýznamným kúskom našej existencie. Našim skutočným cieľom je posmrtný život. My nie len veríme, že exituje. My vieme, že je. Smrťou život nekončí. Je to len začiatok existencie vo svete omnoho krajšom než je tento. Ako viete, urdské slovo pre smrť je 'intiquál', čo znamená 'premiestnenie' a nie 'koniec'.

Ráj je pre tieto čisté duše. Dokiaľ nezhrešili... Ešte neboli skazené. My sme neukončili ich životy. My sme im dali nové životy v raji, kde budú milované viac, než si dokázali predstaviť. Budú odmenené za svoje mučedníctvo. My sme sa obetovali ako mučedníci s nimi. Posledné slová, ktoré počuli bolo zvolanie Takbír 'Alláhu Akbar'. Sám Alláh všemohúci vraví v sútre Ál Imrán, že nie sú mŕtvi. Nikdy nepochopíte. Ak je vaša viera čistá, nebudete ich oplakávať, ale oslavovať ich príchod do raja."

Tento výňatok bol uvedený v knihe "Islam a budúcnosť tolerancie". Je názorným príkladom toho, ako sa môže nepodložené túžobné očakávania prehnane okrášlenej predstavy života po smrti, zmeniť na chorobné ospravedlnenie zabíjania nevinných - ako v tomto prípade detí.

Považovať vieru v posmrtný život za pravdivú len preto, lebo mi to vraví moje náboženstvo a obetovať kvôli tomu čas, peniaze či energiu, ktorú by človek mohol venovať na budovanie lepšieho života pre seba a okolie už v tomto živote, je smutný cieľ existencie. Ale ľudia míňajú svoj čas a energiu na rôzne blbosti. Je to otázka chuti a priorít. Ak je toto "zmysel života" veriaceho, tak nech. Avšak nech ho nepretŕčajú ako hodnotný cieľ života aj tým, ktorí sa rozhodli planých ilúzií vyvarovať. Pevne verím, že väčšina ateistov si vie nájsť lepší zmysel života než je príprava na imaginárny svet.

Ja nemienim strácať čas modlením a pripravovaním sa na domnelý život po smrti. Som rád že viem, že moje vedomie je súčasť môjho fyzického sveta tu na Zemi a že nie je žiaden čo i len najmenší dôvod veriť, že pretrvá mimo môjho tela.

Uvedomenie si svojej konečnosti naopak človeka úplne oslobodzuje a dáva súčasnému životu o to väčší význam a dôležitosť. Veľmi správne to vystihol aj Ricky Gervais, keď povedal:

👉 "Je to zvláštny mýtus, že ateisti nemajú nič, pre čo by sa oplatilo žiť. Je to presne naopak, my nemáme nič, pre čo by sa oplatilo zomrieť. Pre všetko čo máme sa nám oplatí žiť."

Práveže tie úvahy o možných (a ničím nepodložených) alternatívach života po smrti vychádzajúcich z povier a dávnovekých imaginácií dávajú človeku zbytočnú neistotu a obavy.

Isaac Asimov to bral tiež ako úľavu a oslobodenie. Vravel:

👉 "Očakávam, že po smrti príde len ničota a ďakujem ateizmu za to, že ma zbavil všetkých obáv zo smrti."

Život naozaj nestráca farbu a krásu, keď ho ohraničíme. Práve naopak. Vieme, že máme jediný "shot" a ten sa snažíme naplniť na maximum. Ja teda radšej svoj čas, energiu a všetku lásku, pocity a dobré skutky venujem ľuďom, ktorí žijú so mnou na tomto svete počas môjho života. Nebudem ich šetriť pre imaginárnych strážcov brány do večného sveta.

To by bolo priveľké plytvanie týmto drahocenným časom.

Zmieriť sa s realitou je pre niekoho možno ťažký krok. Množstvu ľudí sa zdá svet bez nadprirodzených príbehov menej pestrý. To sa dá chápať - ako keď deťom zrazu vezmete rozprávky a príbehy o strašidlách a škriatkoch, tak ich ukrátite o niečo z ich života - niečo, čomu verili, že je skutočné.

Ale dáte im niečo viac - dáte im realitu. V nej má človek možnosť stále hľadať úžas vo vedeckom poznávaní mikro- i makrokozmu.

Rovnako sa môžeme naďalej nadchýnať nad nadprirodzeným svetom plným rôznych úžasných bytostí pri čítaní fantasy kníh, hraní videohier či pozeraní sci-fi filmov. A NEPOTREBUJEME TOMU VERIŤ, aby sme mohli našu fantáziu a predstavivosť zamestnať na plné obrátky.

Kým teda viete rozlišovať realitu od fantastiky, bude váš svet skutočný a aj pestrý. Nebude šedý len preto, že vám z neho vypadla jedna mytologická bytosť.

Tento reálny život je však podľa všetkého konečný a definitívny. Tento koniec existencie môžeme prežiť už iba ako atómy rozptýlené po svete tvoriace prírodu a jej produkty, ako časť našej DNA v potomkoch, ako tvorcovia hodnôt pri výchove našich detí alebo aj ako ľudia, ktorí urobili niečo pre spoločnosť, aby napredovala a prosperovala.

Jediný život po smrti, ktorý by nás mal teda zaujímať je svet, ktorý tu necháme našim deťom. Nebudeme sa zodpovedať žiadnemu pánovi pri poslednom súde, ale našim deťom a ich potomkom. Tí tu ostanú po nás a budú musieť žiť v takom svete, aký im zanecháme. Či to bude zdevastovaný svet plný poverčivých ľudí alebo prosperujúci svet plný zodpovedných ľudí, záleží aj od nás.

Je preto načase sa zmieriť s tým, že neexistuje jediný dôkaz, že by mal existovať nejaký ďalší level mimo našu realitu, v ktorom budeme pokračovať v našej vlastnej existencii. Všetko nasvedčuje tomu, že keď raz zomrieme, budeme úplne ako bohovia. Nebudeme existovať.