Podcast 15

Ak dušu definujeme čisto naturalisticky ako procesy v našom tele, hlavne mozgu, ktoré vytvárajú našu osobnosť, naše vedomie a to čím sme, nemám proti tomuto termínu nič. Ak je však duša chápaná ako nadprirodzená entita schopná vedomia a vnímania naturálneho okolia MIMO NAŠE TELO a dokáže prežiť našu smrť, v tom prípade som riadne skeptický.

Cieľom tejto mojej úvahy nie je vyvrátiť možnosť existencie niečoho mimo to, čo doposiaľ poznáme, no tak ako každé tvrdenie, aj toto musí byť dokázané a nie len dohadované. A dohady o duši sú tak rôznorodé a nekonzistentné, že takmer každý aspekt rôznych vieroúk otvára viac otázok, než dáva odpovedí.

Ešte aj v 21. storočí sú medzi nami ľudia, ktorí veria tomu, že smrť nášho tela, teda aj mozgu, prežije nejaká forma večnej nehmotnej duše, ktorá si bude užívať večnosť velebením nebeského pána, či prejde v cykle inkarnácií do iného, lepšieho tela, v prípade, že bolo jej telo počas života poslušné, modlilo sa, hádzalo peňažné príspevky do cirkevnej pokladničky či robilo podobné, duši veľmi prospešné činnosti.

Tvrdenie, že existuje duša, ktorá tu bude výrazne dlhšie než naše telo je podľa všetkého iba úvaha vytvorená na základe túžobného priania večnej existencie či strachu zo smrti. Bolo by pekné žiť po smrti - pár stoviek či tisíc rokov - no to, čo si prajeme nemá žiaden vplyv na skutočnosť. Nie vždy môžeme dostať to, čo by sme chceli.

Existuje veľa rôznorodých názorov na to, čo je duša a aká je jej funkcia. Jednoznačná definícia duše nejestvuje.

Dnes sa kritickejšie pozriem na niektoré veľmi populárne názory a údajné dôkazy jej existencie a rozpitvám časté nelogické argumenty - hoci len dobre mierenými otázkami, nad ktorými sa máloktorý zástanca existencie duše zamyslel. Možno si poviete pri niektorých úvahách, že vy predsa v takúto verziu duše neveríte, no ja sa pokúsim pozrieť na jej definíciu z viacerých hľadísk. Každý mnou rozpitvaný aspekt duše má istú veľkú základňu zástancov, ktorí veria práve tomuto tvrdeniu.

Započúvajte sa teda do tohto podcastu a utvorte si vlastný názor na to, či pokladáte koncept duše v akejkoľvek nenaturálnej podstate naďalej za nevyhnutný a či súhlasíte s jej náboženským, často supernaturálnym chápaním.

Na začiatku si povieme niečo o tom, ako rôzne skupiny ľudí či náboženských smerov chápu tento pojem a následne sa zamyslíme nad mnohými faktami či silnými argumentami, ktoré existenciu duše nie len že spochybňujú, ale smerujú k záverom, že je logicky neuchopiteľná a navyše aj zbytočná.

Pohodlne sa teda usaďte, dnes to bude o niečo dlhšie rozprávanie.

Čo sa teda chápe pod pojmom duša?

Duša nie je čisto náboženský pojem. Operujú s ňou aj rôzne filozofické smery, okultizmus, parapsychológia, ezoterika, šamanizmus, či hnutia NewAge. Duša je najčastejšie (mimo vedecké kruhy) popisovaná v takzvanom dualistickom pohľade, teda ako nehmotná podstata nášho bytia oddelená od tela.

Je nositeľom mentálnych schopností ako myslenie čiže utváranie pojmov, logických záverov a úsudkov, vedomie, slobodná vôľa čiže schopnosť rozhodovať sa, pociťovanie, charakter, túžby, emócie, sebareflexia atď.

Samozrejme ako veda postupuje v poznávaní ľudského tela, génov či fungovania mozgu (hlavne vďaka kognitívnej neurovede), prevádzajú sa postupne tieto vlastnosti z duše na telo. Pojem duše vznikol v dobe, keď ľudia ani ani nemali tušenie, ako ľudské telo funguje a dokonca aj niekoľko storočí neskôr sa stále domnievali, že centrum inteligencie je v srdci. Tvrdili to aj stojici v Antike, ktorí jej dávali materiálny charakter. Egypťania pri mumifikáciach zbytočný mozog vyhadzovali a nechali z tohto dôvodu v múmiách iba srdce.

Pojmu duša sa venovali aj prví antickí filozofi ako Platón či Aristoteles. Platón ju považoval za večnú a nesmrteľnú. Bola nositeľkou rozumu a obývala ríšu ideí, kde bola aj pred našim zrodením a túžila sa tam opäť navrátiť. Bol teda dualistom.

Aristoteles tvrdil, že duša je neoddeliteľne spojená s telom a dáva mú isté schopnosti, ktoré chýbajú neživým veciam. Definoval aj tri stupne duše pre rastliny, zvieratá a ľudí. Iba ľudská duša bola racionálna. Ľudskú dušu, na rozdiel od Platóna, nepovažoval za nesmrteľnú a súdil, že trvá len tak dlho, pokiaľ oživuje telo. Po smrti zaniká.

Na Aristotelove myšlienky nadviazal v 13. storočí Tomáš Akvinský, ktorý sa ako významný kresťanský mysliteľ snažil o akúsi syntézu medzi kresťanstvom a Aristotelovým učením. Kresťanstvo však učí o tom, že duša je stvorená Bohom a je nesmrteľná, čiže dokáže existovať na ňom nezávisle.

Funkcia mozgu bola v tej dobe veľmi málo pochopená. Aj filozof Descartes v 17. storočí považoval mozog iba ako nástroj, ktorý riadi nehmotná duša (ktorú by sme mohli nazvať aj myseľ) a rozdeľoval svet podľa kartézskeho dualizmu na mysliace vedomie a materiálne bytie.

Pojem duša sa v angličtine najčastejšie popisuje slovom soul. Často je zamieňaná aj za pojem spirit, ktorý je trochu obšírnejší a dá sa použiť významovo buď v ponímaní ghost (duch) či v metafyzickom chápaní ako vedomie, či osobnosť.

Niektorí kresťania pojmy soul a spirit významovo úplne oddeľujú a tvrdia, že človek sa skladá z troch substancií (tzv. trichotomické delenie) - Soma (telo - body), Psyche (duša - soul) a Pneuma (duch - spirit). Takéto delenie zastával napríklad aj Martin Luther a vychádza z Biblickej prvého listu Tesaloničanom 5:23 či Listu Hebrejom 4:12. V tomto prípade je duch to, čo má spojenie s Bohom. Je to to, čo Boh stvoril a dal nám pri vdýchnutí do hliny. Ducha nemáme šancu poznať priamo. Jedinou cestou je čítanie svätého písma. Duša je niečo ako filter medzi telom a duchom. Robí rozhodnutia, myslí a je pod vplyvom vonkajších faktorov (napríklad aj Satana). Iba poznaním pravdy z Biblie sa môže duša priblížiť duchu a zistiť skutočnú pravdu. Duch je teda to, čo nás vedie správnym smerom, je to intuícia a sprostredkovanie poznania Boha vierou. Zástancovia tejto hypotézy často chápu túto trojicu podľa známeho výroku "Človek je duch, má dušu a žije v tele".

Toto trichotomické delenie človeka však nie je uznávané veľkou časťou kresťanov. Svätý Augustín či Ján Kalvín delili človeka na rozdiel od Luthera dichotomicky, to jest na telo a duchovnú časť, ktorá môže byť nazvaná dušou alebo duchom.

Netreba si však pliesť dichotomický dualizmus podľa kresťanských teológov s gréckym dualizmom tela a mysle. V gréckom dualizme sú telo a myseľ v konflikte a myseľ sa chce od tela oslobodiť. V kresťanstve ide o dualizmus harmonický.

Starozákonný pojem duše (vychádzajúci z prekladu hebrejského slova nefeš) je pravdepodobne iba nesprávnym chápaním toho, čo sa píše v Biblii. V preklade tohto slova ide skôr o "dych" popisujúci ŽIVOT a nie o mylný dualistický pohľad telo-duša. Moderné chápanie nesmrteľnej duše podľa odborníkov nemá v hebrejskej verzii podporu a nikto ju takto vtedy nechápal. Celý tento pojem pochádza skôr z definovania duše podľa gréckej filozofie. Až v Novej zmluve sa začalo na rovnaký anglický pojem soul používať grécke slovo psyché, ktoré ma však iný význam než nefeš.

Ako teda chápu náboženskí veriaci dušu najčastejšie dnes? V západných náboženstvách ako nefyzickú (nemateriálnu) časť ľudskej bytosti, ktorá je zodpovedná za vedomie a slobodné rozhodovanie. Čiže tú podstatnejšiu. Škótsky spisovateľ George McDonald to opísal takto "Nemáte dušu. Vy STE duša. A máte telo."

Duša chápaná kresťanmi je vo všeobecnosti nesmrteľná a obsahujú ju zo všetkých živých tvorov iba ľudia.

Podľa učenia katolíckej cirkvi je duša súdená najprv hneď po smrti a na základe činov človeka buď zatratená a hodená do pekelných ohňov alebo postupuje do ďalšieho nebeského levelu, a to buď priamo alebo cez dočasný očistec, kde sa takým miernym ohníkom očisťujú jej malé hriechy. Za rýchlejší postup sa môžu pozostalí vrúcne modliť alebo platiť odpustky či poplatky za omše, aby mala cirkev z čoho žiť. Po tom všetkom čaká dušu na konci všetkých čias ešte jeden level so súdom, a to s tým konečným, kedy sa v plnej sláve zjaví aj samotná superstar - Ježiš Kristus. Na to už katolíci čakajú dvetisíc rokov. Kristus im to síce sľúbil ešte za čias života svojich apoštolov, no asi mu do toho niečo vošlo a trochu sa to oneskorilo. Je sa však na čo tešiť. Tu dostane každá duša už aj svoje telo a následne bude finálne súdená. Hej, znova. Asi na základe písomného odvolania sa voči predošlému rozsudku.

Ale aj tu sa v rámci kresťanských denominácií názor trochu mení. Nie všetci s katolíkmi súhlasia. Prostestanti napríklad zásadne protestujú proti výmyslu očistca, no o týchto nezhodách, by sa dal vytvoriť samostatný dlhý podcast.

Ortodoxní kresťania berú dušu ako nesmrteľnú iba za odmenu a Tomáš Akvinský napríklad prisudzoval dušu aj zvieratám, avšak nie nesmrteľnú. Svedkovia Jehovovi sa odkazujú na časť Biblie (konkrétne knihu Ezechiel 18:4), ktorá vraví, že "Duša, ktorá zhreší, zomrie." a teda veria, že duša nie je nesmrteľná.

Dokonca aj protestanti sa v názore na smrteľnosť duše delia na tých, čo zastávajú prevažne názor Kalvína, že duša je po smrti vedomá a tých, ktorý podľa vzoru Luthera tvrdia, že duša je po smrti tela až do doby posledného súdu v nevedomom stave.

V Judaizme neexistuje len jeden pojem pre dušu. Židovský ezoterický smer Kabala sa venuje duši podrobnejšie a rozdeľuje ju do viacerých pojmov: Spomínaný Nefeš majú len ľudia a vstupuje do tela pri narodení. Existujú aj mnohé ďalšie pojmy a každá súvisí s inou vlastnosťou osobnosti alebo má inú funkciu. Kabala dokonca učí o reinkarnácii. Tóra napríklad v náväznosti na košer jedlá zakazuje Izraelitom konzumovať krv vtákov a cicavcov, lebo to je miesto, kde sa nachádza ich duša.

V hinduizme rovnako existujú duše. Nebesá a peklo sú dokonca niekoľkonásobné. Hinduisti ich volajú svety svetla a tmy a na základe karmy sa dostanú buď do večného sveta alebo do dočasného, v ktorom sa po čase musia vrátiť na svet novým zrodením (inkarnáciou do nového tela). Duša je v hinduizme často chápaná ako časť celku a po vyslobodení z cyklu inkarnácií sa spojí s božstvom.

Podľa Džinistov každá živá bytosť od baktérie či rastliny až po človeka obsahuje dušu. A na rozdiel od všeobecného hinduistického konceptu je to unikátna a samostatná duša. Táto duša nie len že nemá koniec, ale nemá ani počiatok, je teda nestvorená. Táto duša je buď vyslobodená z kolobehu života (Mókša) alebo je v jednom zo štyroch stavov v cykle reinkarnácií. Ani tu však nedostanete jasnú odpoveď na enormne rastúci počet ľudí na zemi. Ak sa duše priebežne nevytvárajú, tak kde čakajú na svoje nové telá a koľko ich ešte stojí v čakárni?

Niektoré východné náboženstvá prisudzujú dušu dokonca aj neživým predmetom. Šintoisti sú tým dokonalým príkladom. Duch Kami je obsiahnutý úplne vo všetkom.

Budhizmus pôvodne hlásaný Siddhártom Guatamom (Budhom) je filozoficko-náboženský smer, ktorý neverí vo večnú dušu či nejaké "ja". Okrem Nirvány je totiž všetko vrátane nášho sveta len ilúzia. Reinkarnácia v pôvodnom budhizme je chápaná ináč než v hinduizme či NewAge smeroch. Najčastejšie sa pri reinkarnácii považuje vedomie za to, čo sa prenáša. Niektoré smery budhizmu vravia, že je to okamžitý prenos, tibetský budhizmus tomuto procesu dáva čas až do 49 dní. Toto nové vedomie nie je ani plne identické ani úplne rozdielne od predošlého (Budha vravel: Ak zhasnete sviečku a znova ju zapálite, je tento plameň ten istý ako predtým?). V budhistickom smere Zen praktizovanom hlavne v Japonsku sa názor na reinkarnáciu rozchádza - niektorí ju akceptujú, iní nie. Moderný budhizmus sa tiež začína stavať skepticky k myšlienke reinkarnácie.

Aj ďalšie náboženstvá a sekty pokladajú dušu za istú súčasť našich tiel. Scientológia hovorí o nesmrteľných dušiach - thetanoch - ktoré už existujú bilióny rokov (áno dobre počítate - dlhšie než vesmír) a chcú sa oslobodiť z uzavretia v telách obmedzovaných engramami a na to slúžia dianetické, dobre platené techniky popisované Hubbardom.

Desiatky New-age hnutí majú svoje vlastné spirituálne vysvetlenia toho, čo je duša a čo sa s ňou stane po smrti tela. Niektorí dokonca tvrdia, že duše po smrti pokračujú vo svojej existencii v extraterestriálnych svetoch na vzdialených planétach.

Ďalej sa budem venovať prevažne tej verzii duše, ktorá je najčastejšie prezentovaná západnými náboženstvami a filozofickými smermi. Tej duši, ktorá je vedomá, dokáže komunikovať s ľuďmi v zjaveniach, ktorá si dokáže užívať či trpieť v zaslúženom živote po smrti a ktorá reprezentuje našu osobnosť.

Odkiaľ sa myšlienka duše nabrala?

My ľudia (a badať to hlavne u detí) sme od prírody inštinktivnými dualistami. Táto vlastnosť nám je prirodzená a je zodpovedná za našu predispozíciu inklinovať k náboženstvám. Ako uvádza Richard Dawkins vo svojej knihe Boží blud, máme vďaka vrodenému dualizmu tendenciu veriť, že existuje duša, ktorá obýva telo, ale nie je jeho integrálnou súčasťou.

Ľudia si tiež kedysi nevedeli vysvetliť sny a prežitky v nich a preto sa na svet pozerali dualisticky. Mysleli, že oddelené časti ich bytostí prežívajú počas spánku iné príbehy, astrálne cestujú po svete a týmto si zdôvodňovali existenciu duše. Tieto stavy sú pre nás mätúce, no sny už dnes iba málo kultúr chápe ako ozajstné astrálne putovanie duše svetom - snívanie je bežná každodenná skúsenosť každého človeka.

A z viery v separátnu dušu vznikla samozrejme aj viera v duchov, čo sú viditeľné prejavy duší zosnulých, ktoré istí senzibili údajne vedia kontaktovať a dostávať od nich neurčité a veľmi vágne odkazy pre pozostalých, ktorí naletia na všetko, lebo nepoznajú štandardné triky takýchto šarlatánov.

Pôvodné náboženstvo, z ktorého sa tieto myšlienky ohľadne duší vyvinuli, sa volalo animizmus. Bola to náboženská viera, ktorá dnes už nejestvuje. Pokladá sa za najstarší známy typ viery, z myšlienok ktorej vychádzajú aj dnešné náboženstvá. Za živé sa v nej pokladali aj skaly, voda či dokonca ľudské výrobky. Všetko naokolo bolo živé a zasluhovalo si úctu.

Postupnými úpravami a prispôsobovaním sa z animizmu evolučne vyvinul šamanizmus, z neho polyteizmus a nakoniec i monoteizmus.

Aká je funkcia duše a ako sa líši od funkcií mozgu?

V akom stave je duša pri oddelení od tela, nikto nevie presne odpovedať. Väčšina ezoterikov a náboženských veriacich vraví, že skúsenosti a vedomosti z nášho prežitého života sa prenesú s dušou ďalej.

Dogmou o nesmrteľnej duši značne otriaslo v roku 1859 vydanie Darwinovej knihy "O pôvode druhov", no dočista ju odrovnal až nástup neurovied, výskum mozgu a kongnitívnych funkcií v 19. a hlavne 20. storočí. Odvtedy začíname postupne chápať, ako naše telo zvláda tieto procesy bez akéhokoľvek vonkajšieho riadenia. Vieme, že pri poruche určitej oblasti mozgu strácame konkrétne schopnosti - prichádzame o dlhodobú či krátkodobú pamäť, nerozoznávame tváre, neprijímame optické signály zo zdravých očí, nedokážeme artikulovať, nehýbeme určitou časťou tela, strácame schopnosť orientácie v priestore atď.

Proste náš mozog je veľmi zložitý orgán (a zatiaľ len čiastočne pochopený), ktorý však dokonale ukazuje na závislosť nášho vedomia a mentálnych schopností na ňom. Aj keď iba jeho čiastočným porušením môže dokázateľne dôjsť k značným poruchám vnímania či vedomia, veriaci sa navzdory tomu stále domnievajú, že aj keď zničíte CELÝ MOZOG, tak akosi aj vtedy dokážeme nejakým spôsobom vystúpať na nebesia, vidieť svet naokolo, spomínať si na udalosti zo života, spoznávať tváre (a privítať sa napríklad s babičkou), komunikovať, orientovať sa v priestore atď.

Bez mozgu!!!

Pamäť je asi najrozpracovanejšou problematikou kognitívnej psychológie a dnes ju už len nevzdelanec môže tvrdiť, že je nezávislá na mozgu. Vieme, že spomienky sa ukladajú v mozgu. Vďaka moderným technológiám monitorovania dokážeme snímať spôsoby vytvárania spomienok. Vieme, že ak sa určitá konkrétna časť mozgu poškodí, prichádzame o konkrétne spomienky a čím viac sa poškodí, tým viac nám ich chýba. Sú teda tieto spomienky záhadným spôsobom prenesené do duše po smrti? Sú aj chybné spomienky, ktoré sú pre nás tak typické, tiež prenesené a duša s nimi žije vo svojom svete alebo ich koriguje?

Ak si duša berie vedomie, znalosti a schopnosti od tela v stave keď zomrie telo, tak čo si vezme dieťa, ktoré zomrelo tesne po narodení? Ostane "nevedomím" dieťaťom naveky? Celú večnosť?

Dôležité je sa aj opýtať, ako pôsobí nehmotná duša na naše telá bez toho, aby porušovala zákon zachovania hmotnosti a energie? Zrazu nevadí teistom, že sa pri interakcii duše a tela porušuje zákon akcie a reakcie, ktorým tak radi zdôvodňujú nutnosť existencie prvého hýbateľa, teda Boha?

Ako prebiehajú výmeny informácii a rozhodovania medzi hmotným mozgom a nehmotnou dušou? Ako interaguje niečo bez hmoty a energie? Dualisti nevedia dokonca ani popísať, čo to "nefyzický" vlastne znamená. To nikto niky nevysvetlil.

Sú veriaci ktorí tvrdia, že duša je pred narodením vedomá a dokonca si vyberá, do ktorej rodiny sa narodí. Títo ľudia sa nezamyslia ani na sekundu nad absurditou tohto tvrdenia. To akože si nejaká duša bola vedome schopná vybrať rodinu s otcom alkoholikom a tyranom, ktorý mláti a znásilňuje starších súrodencov?

A ak je duša kompletne vyvinutá, tak načo je jej telo? Načo je potom mozog plný vedomostí a skúseností? A kto nás vlastne riadi - duša, či mozog? Nás vytvárajú a formujú naše zážitky a spomienky, naše interakcie s okolím a skúsenosti. Ak to vytrhneme, nie sme to my. Je teda duša bez toho, čo obsahuje mozog ešte naša duša? Ak nie, tak za čo ju má Boh súdiť? V oboch prípadoch - či už duša je závislá na našich spomienkach v mozgu alebo nie - nastávajú otázky, ktoré sa nedajú logicky zdôvodniť.

A čo človek, ktorý trpí psychickou chorobou? Napríklad má táto duša tiež túto poruchu? Prenášajú sa všetky kognitívne schopnosti a schopnosti vnímania jedinca na dušu? Potom by bolo nebo plné bytostí s neurologickými deficitmi. Sú ľudia s afáziou (poruchou reči) aj v nebi neschopní plynule komunikovať? Majú schizofrenici aj v nebi problémy s koncentráciou, paranoickými predstavami a bludnými myšlienkami? Alebo je snáď duša iba blokovaná chorobami mozgu a musí pracovať s telom chudáka, ktorého dostala od šéfa príkazom (príkladom pre pochopenie by mohlo byť hranie na rozladenej gitare)?

A aké riešenie sa ponúka v prípade mentálne postihnutých ľudí či ľudí ovplyvňovaných nádormi na mozgu, na základe čoho konajú morálne neprijateľné skutky ako vraždenie či pedofília, ktoré by ináč nevykonali?

Zaujímavý bol aj prípad Phineasa Gagea, amerického robotníka na železnici, ktorému v roku 1848 pri pracovnej nehode preletela hlavou metrová železná tyč. Tá poškodila značnú oblasť frontálneho mozgového laloku. Nie len že túto nehodu prežil, no záhadne ostal aj pri vedomí. Na tomto prípade je však ohromujúce, že táto nehoda mu neubrala nič na intelektuálnych schopnostiach. Výrazne sa však zmenila jeho povaha. Stal sa náladovým, sebeckým a až agresívnym. Jeho konanie teda zjavne ovplyvnila zmena štruktúry mozgu. Prečo sa mu teda pri poškodení mozgu zmenili vlastnosti duše: ako je možné, že duša, ktorá má byť tým, čo riadi naše konania, našu vôľu a rozhodovanie je tak závislá na mozgu, keď vraj dokáže existovať aj bez tela? A ako bude teda tento pán súdený pri poslednom súde? Bude Ježiš brať do úvahy poľahčujúce okolnosti tohto úrazu? A dostane sa pán Gage do neba v pôvodnom stave alebo v novom agresívnom móde?

Potom však naše konanie nemôže byť hodnotené posledným Božím súdom či karmickým hodnotením východných náboženstiev, lebo mozog sa hodnotiť nebude a duša zabrániť psychopatickému konaniu tiež nemohla.

Zložité otázky, však.

Veriaci - hlavne mormóni, no i niektorí kresťania - väčšinou reagujú, že sa do neba dostanete v stave, aký si želáte. Môžem si teda želať IQ 500 a tehličky na vypracovanom tele bez cvičenia? A budem to potom ešte ja? Americká herečka Julia Sweeney vo svojej show "Letting go of God" rozprávala príbeh, kedy sa dvoch mormonskych misionárov opýtala, či sa do neba dostane človek s plastikou nosa v stave pred plastikou alebo po plastike. Alebo či sa jej vráti odobratá maternica, ktorá jej vôbec nechýba. Odišli bez odpovede. Nejakú obdobu tela (hoci sa nevie či hmotnú alebo nehmotnú) však pre nás pán Boh má - aspoň tak sa to dá vyčítať z viacerých veršov Biblie.

A čo sex duší v nebi? Tiež by ma zaujímalo, načo je moslimským teroristom 72 panien, ak by sex nebol možný? Ako si rozdelia tie panny na večnosť? Existuje aj duševná forma dopamínu a serotonínu, ktoré umožnia duši si tento sex užiť?

I vo všeobecnosti, našu náladu, rozhodovanie a teda istú časť osobnosti tvoria do určitej miery aj neurotransmitéry či hormóny ako dopamín, adrenalín, serotonín, testosterón, estrogén a iné. Tie sa tvoria aj v iných častiach tela a značne ovplyvňujú naše jednanie. To, že občas "zhrešíme" má často na svedomí naše podvedomie riadené hormonálnymi zmenami v našom tele. Napríklad ako reakcia na stres, hlad, chlad či iné vplyvy z okolia. Naša fyzická citlivosť na takého okolnosti, teda odozva tela, je veľmi dôležitá na to, ako konáme a ako reagujeme. Ako sa táto odozva prenáša na dušu? Ako teda duša mimo tela reaguje a vníma, ak nedostáva tieto impulzy?

Sme to teda bez tela vôbec my? Keď nevnímame našimi zmyslovými orgánmi, nepociťujeme našimi telesnými reakciami a nevyužívame základné funkcie nášho mozgu - tak k čomu je taká duša a čo vlastne robí v tom posmrtnom živote? Nakoľko je duša tým, čo definujem ako pojem JA?

Navyše, ak neexistuje v nebi zlo a smútok (napríklad nad tým, že iná milujúca osoba musí trpieť v pekle), tak to znamená, že Boh odobral duši isté vlastnosti a schopnosti? Potom to nie je duša toho človeka ale iná osoba, iná bytosť. Koncept slobodnej vôle robí hlavne kresťanom veľký problém, pretože je nezlúčiteľný s konceptom neba bez zla.

Dokonca aj slobodná vôľa sa v našom modernom chápaní sa stáva len ilúziou (ako som uviedol v nedávnom podcaste o deterministickom chápaní slobodnej vôle). Takže tieto medzery v poznaní sa zaplňujú a v súčasnosti sa duša s námahou drží už iba ťažšie definovateľných pojmov ako napríklad vedomie, ktoré sa doposiaľ nedokázalo medicínsky, fyzikálne, filozoficky či psychologicky dostatočne presne popísať. ZATIAĽ. Ide o známu "dušu medzier". Čomu nerozumieme, tam strčíme dušu.

Niektorí dnešní kresťania (v USA údajne až 50%) tvrdia, že aj zvieratá majú dušu. Asi aby mohli nasľubovať svojim deťom, že ich mazlíčkovia sa s nimi častom stretnú v nebi. Pojem duše u zvierat je u teológov nejednotný. Ak by zvieratá nemali dušu, ako potom vysvetliť, že niektoré primáty dokážu mať vlastnosti, ktoré sa štandardne pripisujú ľudskej duši, ako napríklad rozhodovanie, empatia, altruizmus, plánovanie, motivácia, komunikácia či primitívny jazyk... Ak však dušu majú, čo majú urobiť zvieratá, aby sa dostali do neba? Idú tam automaticky? Alebo sa dostanú do neba iba ak si to duša ich pánka vyžiada? V Biblii sa napríklad spomínajú zvieratá v nebi. Sú to však duše zvierat, ktoré žili na Zemi alebo sú to nové anjelské bytosti? Janíčko sa asi po 80 rokoch stretnutia so svojim Dunčom nedočká.

Kedy a ako vzniká duša?

Podľa džinistov existuje večne (nemá časový počiatok ani koniec) a reinkarnuje sa vo večnom cykle.

Podľa židov vstupuje duša do tela pri narodení.

Kresťania sú si istí, že duša vstupuje do zárodku pri spojení spermie s vajíčkom a je teda prítomná už v najpočiatočnejšom štádiu vývoja embrya, tzv. zygote (oplodnené vajíčko v prvom dni života). Tomáš Akvinský bol presvedčený, že v každej spermii je obsiahnutý kompletne dotvorený zárodok ľudskej bytosti. Viete si predstaviť tu genocídu pri každom výrone, kedy zomrú stovky miliónov ľudských bytostí? Nebo musí byť naozaj nekonečné.

Ale kedy vzniká táto duša?

V akom okamihu sa tvorí duša a či existovala ešte aj pred počatím, je téma, ktorá zamestnáva kresťanských teológov a apologetov už storočia. Existujú v podstate tri základné kresťanské pohľady na to, kedy bola duša stvorená.

1. Boh stvoril všetky duše už na počiatku a postupne vyčkávajú v nejakej čakárni na svoju príležitosť spojiť sa s telom. Toto je biblicky nepodložené tvrdenie. Často je však používané aj new age hnutím. Dáva totiž aj možnosť myšlienke na reinkarnáciu.

2. Boh tvorí duše priebežne vždy, keď sa má stvoriť nové telo. Toto tvrdenie je čiastočne podporené bilickými veršami a je to favorizovaná verzia medzi katolíkmi. Avšak táto alternatíva pripúšťa, že Boh vytvára nových ľudí už s dedičným hriechom. Alebo je koncept oslobodenia od hriechov Ježišovou smrťou prebytočný. Toto navyše znamená, že Boh sa vždy do procesu aktívne zapája a cielene tvorí ľudí o ktorých vie, že budú do pár dní potratení, narodia sa s genetickou poruchou alebo že sa narodia do rodiny psychopatického tyrana, ktorí ich nechá vyhladovať či ubije k smrti. Proste Boh nemá problém stvoriť život plný neskutočného a bezdôvodného utrpenia.

3. Duša je vytvorená fyzickým aktom rodičov bez zapojenia Boha. Pri tomto tvrdení by bola vysvetlená možnosť transferu duše s hriechom z rodičov na deti, a teda už od Adama. To znamená, duša je sexuálnym stykom vytvorená a Boh s tým nemá nič spoločné. Zástancovia kreacionizmu duše s týmto tvrdením nesúhlasia. Odmietajú ideu, že smrteľní ľudia dokážu vytvoriť nesmrteľnú dušu. A nepáči sa to ani katolíkom.

Existujú však aj prípady, na ktoré ani jeden z troch konceptov popísaný hore nevie odpovedať. Takéto otázky prichádzajú postupne, keď veda nachádza nové a presnejšie popisy reálnych dejov a zákonitostí, ktorým podlieha nie len ľudský organizmus, ale celý kozmos. Na takú možnosť totiž mozgy staroveku a stredoveku nepomysleli.

Ani Vám to matematicky nesedí?

Na pekný "aritmetický problém" poukázal Sam Harris, keď hovoril o duši v počiatočnom štádiu tehotenstva. Stáva sa totiž, ako je známe, že po určitom čase sa embryo rozdelí a vzniknú z neho dva samostatné jedince - jednovaječné dvojčatá. Delí sa vtedy aj duša? Ojedinele však nastávaj aj situácia, kedy sa dve embryá splynutím spoja do jediného jedinca, ktorého nazývame chiméra. Čo sa stane vtedy s nadbytočnou dušou? Žije človek s dvoma dušami? Alebo musí byť jedna zabitá?

A čo siamské dvojčatá spojené mozgom?

Problémom, na ktorý nevedia teológovia odpovedať je aj napríklad syndróm oddelených hemisfér (tzv. split brain syndrom). Starovekú predstavu o jednotnej nesmrteľnej duši je možné doslova rozkrojiť nožom.

K tomuto stavu dochádza najčastejšie pri chirurgickom úkone, ktorý pôvodne mal viesť k utlmeniu silných epileptických záchvatov. Testovaný bol nie len na ľuďoch, ale aj na zvieratách. Je naozaj účinný, no má však aj zaujímavý "vedľajší účinok".

Pri tomto úkone (kalosotomii) sa nervové dráhy nazvané komisury (Corpus callosum - kalózne teleso) prepájajúce pravú a ľavú hemisféru mozgu prerušia a ďalej si už nevymieňajú informácie. Tieto hemisféry síce majú istú funkčnú špecializáciu (napr. ľavá pre jazyk a pravá pre vyššie kognitívne funkcie a taktiež videnie pravého oka a motorika pravej ruky sú ovládané ľavou hemisférou atď.), no po rozdelení sa správajú nezávisle v rámci tvorenia spomienok, procesu učenia ale aj vytvárania VEDOMIA.

V neprerušenom stave žijú naše hemisféry v harmónii a vytvárajú ilúziu jedného "ja". Pri ich oddelení prestanú spolu vedome komunikovať a postupne vedú k rozdielnym identitám. Otázkou teda je: Ktoré Vy ste Vy? To pravé, či to ľavé? Čo sa stalo duši? Dokáže nôž prerezávajúci mozog rozdeliť aj dušu?

Pri testovaní istého mladého pacienta s pravo-ľavým rozdeleným mozgom sa k otázke čím chce byť vyjadril slovne (ľavou hemisférou), že chce byť projektantom a z kartičiek zároveň vyskladal slovo (pravou hemisférou), ktoré vystihlo jeho túžbu stať sa závodným jazdcom. Ktoré z toho bolo slobodné rozhodnutie duše? V inom prípade pacientova pravá ruka riadená ľavou hemisférou udrela manželku, zatiaľ čo pravá hemisféra bola z toho konania zhrozená a snažila sa ľavou rukou tomu zabrániť.

Uvádza sa dokonca stav, kedy sa ľavá hemisféra stala ateistom a pravá teistom (výskum Dr. V. S. Ramachandrana PhD). Ktorá časť duše tohto človeka bude spasená? Vie jedna časť duše spasiť tú druhú hriešnu?

Zaujímavý je aj príklad, keď po ťažkej autonehode sa poškodí mozog a človek stratí pamäť a začne žiť odznova. Z kresťana sa stane po dlhých desaťročiach viery napríklad ateista, lebo ho nikto znova nezasvätí do tohto náboženstva. Čo sa stalo s nemateriálnou dušou človeka? Bola snáď aj tá autonehodou poškodená? Prečo je potom zmýšľanie človeka zrazu úplne iné, keď vraj duša je to, čo riadi mozog a ona nesie vedomie a rozhodovanie? Nie je duša v prípade tejto očividnej bezmocnosti aj úplne nepotrebná?

Ešte problematickejšie je odpovedať na otázku, koľko duší majú ľudia s disociatívnou poruchou identity (DID), ktorí zažívajú stavy mnohonásobnej osobnosti (nie len dvoch, ale niekedy až desiatok rôznych identít). Je jedna osobnosť veriaca v správneho Boha schopná zachrániť zvyšok osobností tohto jedinca?

Ešte zaujímavejšia otázka je, kedy vlastne vstúpila prvá duša do prvého človeka?

Pre kreacionistov a teda aj kresťanov veriacich v doslovné znenie Biblie je to ľahké - Adamovi a Eve Boh už na počiatku vdýchol dušu. Ale čo takí katolíci, ktorí sa dnes prikláňajú k vedeckému záveru, a teda, že svet vznikal postupným evolučným vývojom z nižších organizmov - známej aj ako darwinizmus?

Niektorí kaolícki teológovia prišli po dlhom úmornom snažení s tvrdením, že v určitom štádiu prerodu živočíšneho rodu Homo (možno z Homo Heidelbergensis na Homo Sapiens prípadne Homo Sapiens Sapiens - netuším) sa Boh rozhodol vložiť človeku do tela dušu. Otázne je, že ak to bolo skôr, než vznikol Homo Sapiens, či aj naše príbuzné a paralelné vetvy ako neandertálci či denisovania, ktorí ako samostatný poddruh pred pár tisíckami rokov vymreli, mali tiež duše. Stretneme teda neandertálcov v nebi?Týmto šťastným ľuďom s prvým prototypom duše sa metaforický hovorí Adam a Eva. Alebo tak nejako si to predstavujú. Ako to ich rodičia dobačovali až tak ďaleko bez duše neviem, no tento upgrade "pomohol" novým ľuďom naďalej sa venovať svojím každodenným povinnostiam - loviť, zberať plody, bojovať a premýšľať nad každodenným životom, povinnosťami a strachom z neznámeho asi rovnako ako ich predkom. Rovnako totiž používali mozog, ktorý bol na rovnakom evolučnom vývoji, aby vedeli zhodnotiť dopady svojho konania, aby memorovali, aby hodnotili údaje zo svojich zmyslov. ALE MALI DUŠU. Tadáááá.

Existuje aj verzia, že Adam slúži ako popis väčšieho fondu potomkov, ktorí sa postupne vyvíjali do podoby človeka. Čo však s dušou? Vyvíjala sa z menej dokonalej až do stavu, ktorý si predstavoval Boh ako vhodný stav pre večné trestanie a odmeňovanie? Ktorá duša v ktorom štádiu má nárok na vykúpenie a večný život a v akom stave sa tam dostane? Ťažká teologická téma, lebo buď je duša kompletná a to znamená, že žiaden vývojový fond nedáva zmyslel, alebo sa vyvíjala a tak máme nedokonalé duše, ktorých bude plné nebo alebo peklo.Hlavne sa nad tým hlboko nazamýšľajte, lebo by ste museli prísť na odpoveď, aké vlastnosti asi tak mohla nová duša takému tvorovi pridať. Bol zrazu viac uvedomelý, mal konečne slobodnú vôľu a vedel sa rozhodnúť, či si dá na raňajky červené alebo modré bobule (ak to doteraz vedel bez vôle, tak načo mu vlastne je)? Vedel zrazu, že nemá vyzabíjať či pojedať vlastné deti, keď chce, aby sa o neho mal kto postarať ak bude chorý? Alebo zničoho nič začal člen tejto novej generácie uvažovať, odkiaľ sa tu chudák podel na tomoto svete a prečo ho zrazu trápi že jeho družka od včera páchne ako keby sa váľala vo výkaloch a on nevie ako jej taktne naznačiť aby sa opláchla v potoku? Naozaj neviem, čo taká duša - na rozdiel od mozgu - dokáže človeku priniesť.

Tak či onak, ak Boh vložil dušu do našich tiel niekedy v priebehu vývoja Homo Sapiens, čiže asi v období 100 - 250 tisíc rokov naspäť, je otázke, prečo sa prihovoril Mojžišovi s morálnymi príkazmi a zákazmi až niekedy pred troma tisíckami rokov a spasil nás zabitím vlastného syna až pred dvetisíc rokmi. Všetci tí predkovia, ktorí nepoznali Ježiša asi predsa len skončia v pekelných ohňoch.

Dá sa duša vedecky dokázať?

Teisti často uvádzajú "výskum" doktora Duncana MacDougalla, ktorý údajne zvážil dušu ako úbytok hmotnosti po smrti človeka. Vyšla mu hodnota 21 gramov. Toto meranie vykonané začiatkom 20. storočia bolo za svoju nevedeckosť enormne skritizované. Výsledky boli účelovo vyselektované, nepresné, potvrdené na veľmi malej vzorke a de facto neviedli k žiadnym výsledkom, keďže telá strácali postupne častom viac a viac hmotnosti a niektoré svoju stratu po chvíľke získali späť. Telá, na ktorých neboli zaznamenané žiadne úbytky hmotnosti, boli z hodnotenia vylúčené.

To, že ho vykonal doktor venujúci sa tejto oblasti výskumu, nerobí z tvrdenia automaticky pravdivé tvrdenie. Je to štandardná argumentačná chyba odvolávajúca sa na autoritu. Dôležitá je metóda výskumu a nie len osoba, ktorá ju vykonáva.

Ani po takmer storočí a extrémnom náraste technologických možností a radikálnom zlepšení presnosti merania hmotnosti, sa nikomu tento experiment nepodarilo zreplikovať. Problém nastáva aj pri úvahe premeny tejto hmotnej materiálnej duše na čistú energiu.

Energia samozrejme nemôže zaniknúť. Pri uvoľnení z tela by sa dodržujúc termodynamické zákony rozptýlila po okolí a nedokázala udržať akúkoľvek jednotnú formu. Nemohla by teda byť veľmi osobná a reprezentujúca naše osobnosti, ak by sa po čase rozptýlila ako energia vesmírom.

Ľudia presadzujúci tento typ duše založený na čistej energii hovoria o dôkaze v podobe poklesu telesnej teploty v čase smrti. Tento argument ma vždy pobaví, nakoľko si tí, čo to tvrdia, očividne neuvedomujú, že teplo strácame priebežne. Aj teraz produkuje telo množstvo tepla, ktoré sa dostáva do okolitého prostredia. Je to snáď dôkaz, že nepretržite strácame dušu?

Ako sa pýtať, ale i nepýtať na to, čo je duša a vedomie.

Vedomie ako produkt mozgu, ktoré sa prisudzuje duši sa dá chápať ako proces, ktorý má isté trvanie. Ľudia však mylne prisudzujú vedomiu vlastnosti nejakého objektu. Ako keby vedomie nemohlo zaniknúť a muselo večne pretrvať v nejakej forme, ako to poznáme pri hmote a energii. Na vedomie sa dá pozerať napríklad ako na pieseň. Kde sa podeje pieseň, keď dospievame? Existuje snáď niekde naďalej táto konkrétna mnou práve spievaná pieseň? Divná otázka? Tak prečo sa pýtame, či vedomie naďalej existuje?

Častým argumentom pre dušu je aj tvrdenie, že vedomie predsa nemôže byť závislé len na mozgu a neurónoch. Nemôžeme vraj predsa tvrdiť, že 9999 neurónov, tvorí nevedomý mozog a zrazu tadá, pridaním jediného neurónu už je objekt vedomý. Veď neuróny sú nevedomé, ako by teda dokázali vytvoriť vedomie?

Toto je pekný príklad Fallacy of Composition, kedy prisudzujeme vlastnosti jednej malej časti objektu aj celému objektu. Napríklad vieme, že molekula vody nie je mokrá. Ani dve molekuly vody by sme nepopísali ako mokré. Kedy potom nastane stav, keď v zhluku molekúl začneme pociťovať vlastnosť ako mokrosť? Podobne môžeme aplikovať túto argumentačnú chybu na príklad atómu. Atóm nie je živý. Rastliny sú tvorené atómami, ale predsa sú živé. Čiže ak jeden neurón, malá časť mozgu, či malý mozog nie sú vedomé, neznamená to, že mozog tvorený obrovským množstvom neurónov a synáps nemôže byť tiež vedomý.

Navyše vedomie nie je binárny pojem - plné ľudské vedomie alebo nevedomie, nič medzi tým. Aj ľudské vedomie má mnoho stupňov. Poznáte to napríklad pri prebúdzaní či preberaní z narkózy, kedy pociťujete dezorientáciu. Vedomie môže byť oslabené alebo mať poruchy. Od splodenia po smrť máme tak isto iné vedomie. Nikto predsa neprisúdi malému batoľaťu rovnaké sebauvedomenie, plánovanie, vnímanie, rozhodovanie. Vývin mozgu je zodpovedný za stupeň vedomia a tieto schopnosti.

V roku 2012 sa stretli eminentní neurovedci celého sveta na univerzite v Cambridge a výsledkom tejto konferencie bolo verejne prehlásenie, že všetkým zúčastneným vedcom je zo zbiehajúcich sa dôkazov plne jasné, že aj zvieratá majú istý stupeň vedomia a dostatočné kapacitné i neurálne vybavienie na vytváranie vedomého správania. Urobili toto vyhlásenie, lebo aj napriek očividnej jednote názoru v tejto miestnosti sú si vedomí nejasnosti v tomto názore v celom laickom svete.

Materialisticky je vedomie chápané ako najvyšší stupeň vývoja hmoty.

Sú mimotelové skúsenosti dôkazom existencie duše?

Spomínané mimotelové skúsenosti (OBE) a zážitky blízke smrti (NDE) pokladajú parapsychológovia, okultisti či teisti za "dôkaz" existencie duše. Vedecky je tento stav považovaný za typ halucinácie. Mimotelová skúsenosť je pocit, akoby sa naše "ja" oddelilo od tela.

Pri zážitkoch blízkej smrti je z výpovedí typické počuť všeobecné klišé o bielom svetle na konci tunela, pocit eufórie či premietanie celého života pred očami. Ostatné tvrdenia sú často medzi sebou extrémne odlišné a priam ukážkovo prepojené s náboženským učením či kultúrnym prostredím, v ktorom dotyčný vyrastal. To, aké zážitky ľudia prežívajú závisí prevažne od toho, aké predstavy sú v danom čase a lokalite "v móde". Ak by tieto stavy boli naozaj dôkazom supernaturálnych existencií mimo náš svet, čakali by sme viac konzistentné výpovede.

Vedci v Indii taktiež zaznamenávajú hlásené prípady NDE, avšak v tomto prípade na konci tunela so svetlom nestojí Ježiš či Mária. Hinduisti pri NDE sa záhadne stretávajú a komunikujú so svojim božstvom a guruami. Žiaden zo zaznamenaných prípadov nehlásil stretnutie s Ježišom či anjelmi. A je zaujímavé, že sa neocitli ani v moslimskom či kresťanskom pekle. Vidia nebo či peklo, ktoré je popísané v ich hinduistických textoch a eposoch známych pod názvom Purány, či svoje predošlé životy.

Výpovede sa veľmi líšia a v žiadnom prípade nepopisujú to isté miesto. Navyše nikto nezískal informácie, ktoré by človek NEMOHOL vedieť a tie by sa ukázali overovaním ako dokonale presne popísané.

Ľudia opisujúci svoje zážitky často spomínajú, že sa stretli so svojimi milovanými príbuznými, ktorí zosnuli skôr než oni. Ako uvádza Sam Harris vo svojej knihe "The End of Faith", na rozpoznanie tváre človeka potrebujeme aktivovať konkrétnu časť mozgu (Fusiform gyrus) prevažne v pravej hemisfére. Jej poškodenie vedie k nemožnosti rozoznávať osoby a niektoré ďalšie objekty. Tento stav sa nazýva prosopagnosia. Takto postihnutí ľudia rozoznávajú väčšinu vecí naokolo, no nespoznajú ani svojich najbližších priateľov a rodinu. Ako to potom dokáže duša mimo tela a mozgu?

Nikto zatiaľ nevysvetlil ani, ako je možné, aby NEHMOTNÁ duša vznášajúca sa nad chirurgickým stolom dokázala niečo vidieť a počuť. Je nám snáď jasné, že videnie je proces, pri ktorom sa fotóny pri prechode optickou sústavou oka a pri dopade na sietnicu menia na elektrický signál, ktorý spracováva mozog a interpretuje ho ako obraz. Ako bez akejkoľvek fyzickej časti dokáže spracovať duša tieto fotóny? A vidí rovnaké spektrum svetla, ktoré sa spracováva zrakom v tele človeka?

Rovnako je nezmyselné tvrdenie o počutí, čo si rozprávajú chirurgovia či policajti nad mŕtvolou, keď zvuk je vibráciou hmotného prostredia (vzduchu), ktoré ďalej pri rozrušení bubienka v uchu prevedie tieto pohyby prostredia na elektrické signály spracované mozgom. Ako teda počuje NEHMOTNÁ duša?

Prebehlo mnoho experimentov, kedy boli na operačných sálach umiestnené v určitej výške obrazy, karty, noviny či nápisy, ktoré by mohla vidieť iba vznášajúca sa duša človeka pri NDE. Dodnes však ani jeden z pacientov prežívajúcich tieto zážitky nedokázal opísať, čo v odkaze či na obraze stojí.

A ani zapamätanie si rozhovoru (ak by to bola pravda) nie je až tak zarážajúce. Pri operácii síce môže EEG ukazovať nulohú líniu a teda zdánlivo mŕtvy mozog, avšak EEG krivka ukazuje iba stav povrchovej časti mozgu a nie jeho vnútorný stav. Zvuky z operačného sálu môžu byť stále spracované mozgom a podvedome uložené.

Pohľad na dušu mimo tela, ktorá dokáže aj bez mozgu využívať spomienky uložené v pamäti mozgu, dokáže rozpoznávať tváre bez oblasti mozgu na to určenej, či fungovať nezávisle na ďalších funkciách mozgu, ktoré sú jednoznačne definované funkciou neurónov a synáps je myšlienka hodná ľudí z predvedeckej doby, ktorí nemali tušenie, čo mozog je a ako funguje.

Preto sa dnes k myšlienke neexistujúcej duše prikláňa nie len väčšina vedcov, veľká časť filozofov, ale už aj niektorí kresťanskí teológovia.

Ako teda vedecky vysvetliť stavy mimotelových skúseností?

Anesteziológ vie priamo vysvetliť, prečo nastáva pri NDE pocit, že si pacient všetko pamätá. Pri podaní spánok udržujúcich liekov ich účinok nemusí byť vždy dostatočný. Keďže sa s nimi podávajú pri anestézii aj svaly paralizujúce lieky a iné analgetiká, pacient môže byť čiastočne bdelý, no nedokáže sa hýbať. Dokáže však čiastočne vnímať okolie a aj rozhovory.

Efekty liekov na spanie zmiešané s čiastočnými vnemami vytvárajú nepresný obraz reality, alebo skôr jeho ilúzie. Stretnutia s už mŕtvymi príbuznými či blízkymi osobami nastáva často u pacientov, ktorí sú operovaní s vedomím, že operácia je komplikovaná a nemusia ju prežiť. Je to typický zážitok vyskytujúci sa v západných kultúrach. Príbeh vyrozprávaný pacientmi je potom výsledkom vplyvu liekov, nedostatočného okysličovania mozgu, ich osobnosti, kultúrno-spoločenského pozadia, vedomých i podvedomých vnemov počas operácie a očakávaných obáv zo smrti.

Tieto stavy sa okrem vplyvu určitých drog (napr. Ketamín) dajú vytvoriť aj napríklad pri vysokom fyzickom vypätí vo veľkých nadmorských výškach, pri extrémnom tiažovom zrýchlení alebo pri meditácii s hyperventiláciou. Dokonca pri vysoko stresových situáciách, akými sú aj zážitky blízkej smrti, vyplavuje samo telo do mozgu chemikálie podobné Ketamínu, ktoré majú za účel chrániť mozog.

Tunelové videnie je jednoducho popísateľný jav, ktorý nastáva pri hypoxii. Nedostatočným prívodom kyslíka do mozgu sa stráca ako prvé perspektívne videnie, ktoré vytvára dojem tunela s jasným svetlom na jeho konci. Toto sa dá opakovane simulovať a neznamená to žiadnu cestu do nebies.

Ďalším spôsobom ako navodiť tieto pocity je stimulácia určitej časti mozgu. Následne môže dôjsť k nástupu ilúzií o realite, ktoré sa javia akoby vnímané z iného uhla pohľadu. Už v roku 1955 sa kanadskému neourochirurgovi Penfieldovi podarilo u pacienta stimulovať pravý spánkový lalok, pričom prestrašený pacient pociťoval, že opúšťa svoje telo.

Profesor Persinger používa helmu (tzv. God Helmet) vytvárajúcu magnetické polia na stimuláciu mozgu (konkrétne spánkového laloku), aby testovaným osobám privodil pocity svetla na konci tunela, prítomnosť anjelov či duchov. Princíp je jednoduchý. Vzory elektromagnetickej aktivity mozgu ľudí s príhodami sa nasnímali a u dobrovoľníkov sa rovnaké vzory potom aplikovali. Tí následne pri teste pociťovali akoby prítomnosť iných ľudí v prázdnej miestnosti, či dokonca opustenie tela.

Elektrickou stimuláciou mozgu je možné navodiť nie len mimotelové pocity, ale napríklad aj u slepca projektovať obrazy jeho mozgu s pocitom, že ich naozaj vidí. V iných centrách môžete vyvolať spomienky alebo dokonca meniť morálne zásady človeka a prinútiť ho urobiť niečo, čo by normálne pokladal za nemorálne napríklad pridať jed do nápoja svojho priateľa. Vedcom sa už pred pol storočím darilo aktivovať emócie ako hnev, láska či úzkosť. Francúzskym vedcom sa v 2004 podarilo vyvolať u pacientov nutkanie vykonať určité pohyby. To, čo má údajne "na práci" duša, vieme postupne nahradiť stimuláciou určitých centier mozgu.

Použitie tohto argumentu na dôkaz existencie duše, pravdivosti náboženstva či dokonca dôkazu existenice boha sa zdá byť úplne scestné, keď vidíme, ako ľahko a často sa dá navodiť tento stav pri poruchovom správaní mozgu či pri jeho cielenej stimulácii.

A nie sú v tom aj klamstvá?

Ani jeden prípad mimotelových zážitkov v ohrození života nebol potvrdený dôkladným vedeckým pozorovaním. Všetko je to o príhodách vyrozprávaných ľuďmi v kritickom stave. Nevravím, že všetci klamú. Avšak dokazuje to len to, že zažili čosi nezvyčajné. Najskôr to, že mozog nepracoval správne, ako pri bežných vedomých činnostiach.

Rovnako ako sa nám zdajú nezvyčajné naše sny. Ak by neboli úplne bežné, boli by považované za niečo nadprirodzené. Ale o nich už vieme veľmi dobre, že sú len zvláštnym stavom našej mysle, teda mozgových procesov.

Preto by bolo asi nesprávne väčšinu z údajných mimotelových zážitkov ohodnotiť ako účelové klamstvá. No istá časť týchto výpovedí je skutočne vymyslená, lebo ľudia veľmi radi a často klamú, aby získali obdiv či vzbudili záujem okolia o ich osobu.

Známym prípadom je napríklad kniha "Chlapec, ktorý sa vrátil z Neba", ktorá sa stala v roku 2010 americkým kresťanským bestsellerom a bola aj sfilmovaná. Je to príbeh o chlapcovi menom Alex, ktorého po dopravnej nehode údajne anjel previedol nebeskou bránou, aby stretol Ježiša. Kniha dostala platinové ocenenie od Evanjelickej kresťanskej asociácie vydavateľov za viac než milión predaných kusov. Čo sa však stalo v roku 2015? Alex napísal list vydavateľstvu a priznal, že celý príbeh bol vymyslený. Všetky knihy boli ihneď stiahnuté z tlače a z kníhkupectiev. Škoda, že sa takto nepriznali všetci klamári. Kto vie, aké veľké by bolo percento zámerných klamstiev a prifarbovaní zo všetkých výpovedí - tipujem veľké číslo.

Takže čo môžeme skutočne o duši, vedomí a OBE tvrdiť?

Musíme priznať, že pojem vedomie nie je stále kompletne pochopený a popísaný. Mozog a jeho všetky funkcie a princípy rovnako poznáme len čiastočne a sme stále na začiatku seriózneho výskumu. Aj neurovedci to pripúšťajú. Ale niečo už vieme, a to sa už nezmení. A nie je toho málo. Pri podrobnom sledovaní aktivity v mozgu napríklad pomocou fMRI a metaanalýzou veľkého množstva výskumov mozgu po celom svete, sa dá pomerne presne určiť, ktoré časti mozgu sa zapájajú pri vedomých stavoch a v istých lokalitách môžeme vidieť aktivitu práve vtedy, keď si uvedomujeme svoje "ja".

Takmer každá z vlastností prisudzovaná duši sa dá v mozgu lokalizovať v špecifických oblastiach. Konkrétne poškodenie presne určenej časti mozgového kmeňa spôsobuje práve stratu vedomia. Poškodenie blízkej susednej časti kmeňa s Vašim vedomím neurobí nič, no naopak Vás paralyzuje. Popis zodpovednosti jednotlivých oblastí mozgu za konkrétne funkcie či vlastnosti sa vedcami stále spresňuje a to nám pomáha robiť napríklad presné operácie a vyhýbať sa dôležitým oblastiam, ktoré by mohli mať fatálne následky na zmenu osobnosti či poškodenie určitých zmyslov.

Je teda možné, že je niečo viac, než si vieme momentálne predstaviť? SAMOZREJME. A je to isté. Avšak treba rozlišovať medzi niečím, čo je nepochopené a mytológiou či túžbami, ktoré sú v priamom rozpore s logikou či fyzikálnymi zákonmi. Vždy musí byť určité tvrdenie nie len dostatočné ale aj nevyhnutné. To znamená, že iné vysvetlenie nie je možné.

Myslieť si na základe našej doterajšej neznalosti, že nehmotná duša vo forme existujúcej entity dokáže vnímať svet, prežívať pocity, vytvárať myšlienky, rozhodovať sa, byť súdená a potom si užívať zaslúženú odmenu vo forme večného pobytu v nebeských priestoroch s príležitostnými návštevami príbuzných v stave NDE je maximálne nezrelá úvaha hodná človeka žijúceho vedomostne ešte v stredoveku.

Čo si teda myslieť o miliónoch ľuďoch, ktorí údajne zažili OBE či NDE? No asi to, čo si myslíme o miliónoch ľuďoch, ktorí zažili únos UFO. Pre nich je to skutočný zážitok, ktorý sa naozaj odohral. Odohral sa však očividne niekde medzi ich pravým a ľavým uchom a nie na vesmírnej lodi.

Možno si poviete "Veď nech si verí kto chce čomu chce, keď to nikomu neubližuje."

Je myšlienka o existencii duše neškodná? NIE.

Existuje viacero dôvodov, prečo je presadzovanie takej myšlienky škodlivé.

Na základe presvedčenia, že ľudský život začína v momente počatia, lebo do zárodku už vstúpila duša, kresťania priamo bránia jednému z najsľubnejších medicínskych trendov posledného storočia - výskumu kmeňových buniek. Vôbec nezáleží na tom, že je to len zhluk niekoľkých málo buniek v Petriho miske. Kresťania rovnajú tento zhluk nemysliacich, necítiacich, neforemných embryonálnych buniek na morálnu úroveň dieťaťa.

A aj keď je to dieťa popálené na takmer celom tele, odporujú výskumu kmeňových buniek na týchto zárodkoch, aj keby dokázal pomôcť zachrániť životy reálnych mysliacich, cítiacich a vedomých bytostí. Ako uviedol Sam Harris "Každý, kto cíti, že záujmy blastocysty môžu byť nad záujmami dieťaťa s poranením miechy má svoje morálne zmysly oslepené náboženskou metafyzikou." Je to príklad, kedy náboženská dogma prevládne nad morálnou argumentáciou a skutočným súcitom.

Je pritom zaujímavé, ako kresťania hromadne protestujú proti potratom v skorom štádiu tehotenstva a pritom 20 percent všetkých zistených tehotenstiev (odhad asi 50% všetkých tehotenstiev) končí prirodzeným potratom. Ak teda Boh existuje, očividne ho to vôbec netrápi.

Taktiež celkový koncept večnej odmeny či večného zatratenia nemá v histórii morálneho trestu obdoby. Skúste na sekundu priložiť prst k horiacej zápalke. Ten pocit si budete pamätať ešte dlho. A teraz sa zamyslite nad tým najukrutnejší trestom, ktorým je VEČNÉ, neodvolateľné a bolestivé upaľovanie na mieste, ktoré stvoril milujúci Boh.

Čo k tomu potrebujete? Nesmrteľnú dušu, ktorá sa síce nedá dokázať, no dokonale poslúži na zastrašenie nevzdelaných poverčivých ľudí po dlhé tisícročia.

O nič lepšia nebola ani šialená dogma o existencii Limba (ktorá nemá žiadnu oporu v Biblii), v ktorom končia všetky nepokrstené mŕtve deti. Sv. Augustín veril v Limbo podobné peklu a až v 1905 pápež Pius X uviedol, že je to miesto medzi nebom a peklom bez radosti z prítomnosti Boha. Predstavte si trápenie miliónov katolíckych rodičov, ktorí žili v presvedčení, že sa duša ich bábätka nikdy v celej večnosti nestretne s Ježišom, lebo zomrelo skôr, než mohlo byť tradičným exorcistickým rituálom poliate vodou a zbavené hriechov, ktoré nespáchalo. Tento nezmysel našťastie nedávno nezrušil Vatikán. Čo sa stalo s tými deťmi a plodmi, čo trávili čas v údajnom Limbe, Vatikán neuviedol.

Aj keď si to veľa ľudí neuvedomuje, asi najhoršou vlastnosťou duše je večná existencia, teda nesmrteľnosť. Je úplne jedno, kde ju prežijete - hoci aj v nebi. Večnosť je hrozivá a ak nesúhlasíte, asi ste sa nad týmto pojmom nikdy nezamysleli. Odporúčam si vypočuť môj piaty podcast na túto tému.

Nejaký ten záver

Súhlasím s tým, čo uvidela neurovedkyňa Churchladová vo svojej knihe Mozek a vědomí: "Čo považujeme za dušu, je mozog. A čo považujeme za mozog je tiež mozog."

Aj keď všetky spomínané pojmy ako vedomie, duša či slobodná vôľa nie sú doposiaľ vedecky dokonale do hĺbky popísané, máme dostatok naturalistických vysvetlení, ktoré uspokojivo prehlušia všetky supernaturálne tvrdenia. Ako však dobre vieme, ak budeme jednu záhadu vysvetľovať inou záhadou, nič tým nevyriešime a dopúšťame sa iba ak, tak argumentačného klamu (argumentum ab ignorantiam).

Teologickým táraním o duši, ktoré ničomu nepomôže stráca ľudstvo čas i energiu. To, čo nám môže výrazne zlepšiť kvalitu života a poskytnúť nevídané možnosti je seriózny výskum v oblasti neurovedy a výskumu mozgu. Na rozdiel od teológie nám napríklad psychológia či sociológia dokážu poradiť aj v nemateriálnych otázkach, nakoľko sa vyvíjajú a prispôsobujú realite. Teológia sa opiera o dogmy a zastaralé sväté knihy. A tu cesta k pokroku a pochopeniu nevedie. Akokoľvek sa budú teológovia snažiť svoje doktríny obkecávať a hrať sa so slovíčkami.

Nesnažte sa teda zameriavať na život vašej duše po smrti. Zamerajte sa na život pred smrťou. Ten, ktorý má cenu a naozaj existuje.