Podcast 14

Tento podcast bude nabitý dátami a informáciami o súčasnom stave ateizmu vo svete, porovnaní krajín sekulárnych s nábožensky založenými a o celkovom trende a budúcnosti ireligiozity.

Začal by som zaujímavým údajom z knihy "Pôvod" od Dana Browna, v ktorej je uvedené, že prvýkrát v dejinách Hardvardovej univerzity (najstaršej a jednej z najprestížnejších univerzít USA) je počet ateistov a agnostikov vyšší, než počet kresťanov - čiže katolíkov aj protestantov dokopy.

Záleží na tom, kam sa pozrieme. Najvýraznejší odklon od náboženstiev vidieť v špičkových sekulárnych krajinách Európy, ktoré vykazujú vo všetkých ukazovateľoch blaha v spoločnosti - teda životnej úrovni, spokojnosti, úrovni vzdelania, zdravia, priemernej dĺžky života, rovnosti pohlaví či príjmu - najvyššie hodnoty.

Pozrite si napríklad štatistiku v Škandinávskych krajinách, Beneluxe či Švajčiarsku. Vo Švédsku napríklad verí v boha menej než pätina obyvateľov a aj bez morálky diktovanej náboženstvom patrí ku krajinám s najnižšou kriminalitou na svete a obsadzuje pravidelne najvyššie priečky hodnotenia šťastia jej obyvateľstva.

Porovnajme si krátko napríklad spomínané Švédsko, v ktorom 17% obyvateľstva pokladá náboženstvo za dôležitú súčasť života s takou Nigériou, kde ho pokladá za dôležité až 96% Nigérčanov. V strednej dĺžke života je Švédsko na 10. mieste a Nigéria takmer na úplnom konci, na 194. mieste. Pri pôrode zomrú vo Švédsku 4 matky zo 100 000 a v Nigérii 630 matiek. V ukazovateľoch najnižšej korupcie je Švédsko na 4. mieste a Nigéria na 136. Vo vraždách prekoná Nigéria Švédsko desaťkrát.

Severná časť Nigérie je prevažne moslimská a južná časť kresťanská. Ani Hospodin a ani Alláh však nemajú záujem im pomôcť, aj keď ich každodennými modlitbami o to žiada takmer celé obyvateľstvo krajiny. A ich blahobytu a šťastiu nepomáhajú ani do všetkých aspektov života hlboko vryté organizované náboženstvá. Je teda pre šťastný, kvalitný a morálny život potrebné mať náboženstvá a vieru v nadprirodzené entity? Nuž asi nie.

Tu problém vôbec nespôsobuje chudoba krajiny a obmedzené zdroje. Nigéria ma obrovské zásoby oleja. Patrí k najväčším ťažobným veľmociam sveta. Bežní ľudia tam pritom žijú v extrémnej chudobe. Vzdelávací systém je úbohý a korupcia prekvitá. Politici, magnáti a militantné jednotky riadia spoločnosť a žijú v extrémnom prepychu. Politici vo vláde zarábajú 160 násobok priemernej mzdy v krajine.

Nie, nevybral som si iba jedinú krajinu. Na rovnakej strane ako Nigéria, stoja v skupine krajín s veľmi vysokou religiozitou a zároveň nízkou úrovňou vzdelania, vysokou kriminalitou, korupciami i počtom vrážd krajiny ako Senegal, Mali, Peru, Bolívia, Bangladéž a mnohé ďalšie rozvojové krajiny. Desiatky národov, ktoré sú v rebríčku indexu ľudského rozvoja OSN najnižšie, sú neotrasiteľne religiózne.

Celková korelácia medzi religiozitou a životnou úrovňou teda hovorí VÝRAZNE v prospech sekularizovaných štátov s vysokým počtom neveriacich.

Samozrejme nájdu sa krajiny, ktoré viac či menej v istých ukazovateľoch vybočujú zo všeobecne jednoznačnej korelácie. Napríklad Saudská Arábia je síce bohatá a zároveň extrémne religiózna, no je hlavne značne nesekulárna. K bohatstvu prišla ako slepá kura k zrnu - vďaka rope. O blahu obyvateľstva by sa dalo diskutovať - hlavne ak sa opýtate saudskoarabských žien.

Alebo USA, ktoré patria k silným ekonomikám, no sú religióznejšie, než vyspelé Európske či Ázijské krajiny. Ako Steven Pinker uvádza vo svojej knihe "Buď svetlo", USA síce patria k najreligióznejším krajinám "západného" sveta, no blaho a šťastie ich obyvateľov patrí k najslabším.

Veriaci sa nám snažia pritom nahovoriť, že len s vierou dokážeme byť morálne dobrými a šťastnými ľuďmi. Nuž, nezdá sa mi. V hodnotení šťastia a spokojnosti obyvateľov totiž pravidelne vyhrávajú škandinávske krajiny. A sú to práve najsekulárnejšie krajiny sveta.

K tejto korelácii píše Pinker v knihe aj toto:

"Podobné trendy ukazuje ďalších päťdesiat štátov, čiže sa zdá, že čím nábožnejšia krajina, tým horšie sa majú jej obyvatelia. Samozrejme, kauzálne súvislosti tu zrejme nikdy nedokážeme, ale je logické, že v demokratických krajinách vedie sekularizmus k humanizmu, ľudia sa prestávajú spoliehať na modlitby, doktríny a cirkevné autority a dôveru vkladajú do praktických návrhov na zlepšenie spoločnosti."

Presne tak. Ľudia opúšťajú dogmy a doktríny náboženstiev. Začínajú chápať svet a k tomu je potrebné kvalitné vzdelanie. Preto sú náboženstvá najúspešnejšie a najrozšírenejšie práve v krajinách s nízkou kvalitou vzdelania. Vzdelanie postavené na vede a faktoch vedie k lepšiemu chápaniu sveta, jeho naturálnej podstaty a následnému odmietaniu nadprirodzených príčin a ideí. Štatistický výskum jasne ukazuje na negatívnu koreláciu medzi dosiahnutými výsledkami v testoch z vedeckých predmetov a dôležitosťou, akú prisudzujú ľudia náboženstvám v jednotlivých krajinách.

Vedecké vzdelanie a vysoká inteligencia nie sú samozrejme nutnou podmienkou k bezviere, no ako som ukazoval vo viacerých článkoch na konkrétnych štúdiách a metaanalýzach, má korelácia medzi inteligenciou vs religiozitou zjavne negatívny vzťah.

Je teda pochopiteľné, prečo sa kresťanskí misionári tak hrnú do vzdelanostne zaostalejších krajín Afriky, latinskej Ameriky a juhovýchodnej Ázie. Tam ešte môžu zabodovať. Vďaka nárastu stúpencov kresťanstva v týchto krajinách (a vysokej pôrodnosti spojenej s úspešným predávaním tradícií) si kresťania udržujú stabilné celosvetové čísla v štatistikách.

Kresťania vravia, že ich počet každým rokom stúpa. To je síce pravda, ale stúpa len preto, lebo stúpa aj celkový počet obyvateľstva. Percentuálne sa však celosvetový počet kresťanov dlhodobo veľmi nemení. Skôr veľmi mierne klesá. Pri pohľade na prepad v Európe či aj Amerike a Austrálii by sa mohlo zdať, že krach je nezastaviteľný.

Prečo teda globálne hodnoty počtu kresťanov výrazne neklesajú? Odpoveď sa skrýva v krajinách, ktoré z povier a mytológie ešte stále nevyrástli.

V 1910 bola Európa domovom dvoch tretín všetkých kresťanov sveta. V roku 2050 sa poľa Pew Research Center predpokladá, že zo všetkých kresťanov sveta bude v Európe už iba okolo 15%.

V Afrike je trend úplne opačný. Z 9 miliónov afrických kresťanov na začiatku 20. storočia stúpol ich počet za 100 rokov na 380 miliónov! Už dnes žije v Afrike takmer tretina všetkých kresťanov. Kresťanstvo presúva svoje ťažisko výrazne na juh - do krajín, kde nevzdelanosť, poverčivosť a tradície ešte stále hrajú hlavnú úlohu v spoločnosti.

V Afrike a Južnej Amerike má domov na začiatku 21. storočia polovica všetkých kresťanov. Sú to prevažne oblasti s nižšou životnou úrovňou, vysokou kriminalitou a podpriemerným či ťažko prístupným vzdelaním. Pri porovnaní s 35 štátmi OECD je to priepastný rozdiel. V roku 2050 sa navyše predpokladá, že medzi 10 kresťansky najpočetnejších krajín sveta bude patriť päť afrických - Nigéria, Kongo, Tanzánia, Etiópia a Uganda.

Ako však vyzerá kresťanstvo v Afrike? Tak ako každé kresťanstvo, sa aj to africké muselo lokálne prispôsobiť. Nemôžete predsa do kolónie černochov prísť s blonďavým modrookým Ježiškom. Samozrejme toto bol dôvod, prečo množstvo európskych misionárov v 19. storočí v Afrike pohorelo. Až keď sa misionárska a evangelizačná činnosť presunula z belochov na černochov, začala sa dvíhať vlna záujmu. Lokálne bosorácko-šamanské rituály nadobudli nový rozmer. Do pôvodného náboženstva, kmeňových rituálov a tradícií sa zakomponoval jediný Boh ako vládca a Satan ako lord čiernej mágie. Kresťanské protestantské omše vyzerajú výrazne ináč v Afrike než v Európe. Nie je možné si ich predstaviť bez lokálnej hudby, bubnovania na kalabasu a tanca.

V Afrike stále veria, že choroby, neúspech a starosti spôsobuje buď prekliatie alebo posadnutie diablom, preto je exorcizmus dôležitejším prvkom v kresťanskej Afrike, než v kresťanskej Európe.

Prečo však prijali Afričania náboženstvo svojich utlačovateľov? Prečo aj po viac než troch storočiach nadvlády a neslobody zrazu ignorujú Biblické verše, ktoré jasne podporujú myšlienku otrokárstva? Presne pre tú vlastnosť kresťanstva, ktorá je jej tak vlastná - prispôsobenie sa okolnostiam, teda asimilácia. V Biblii si nájde každý presne to, čo ho zaujíma a ostatné ignoruje alebo si vysvetľuje po svojom. Bieli evangelizátori (podľa rímskej katolíckej cirkvi kacíri), ktorí sa odkláňali od tradičného výkladu Biblie, začali interpretovať Božie slovo po svojom a s týmto názorom začali cestovať Afrikou a spolu s Afričanmi súčasne bojovať za ich rovnosť (náhle po dlhých storočiach utlačovania to bolo možné). Afričania, ktorí sa doposiaľ nemohli o ničom poriadne rozhodnúť (otrokárstvo pretrvávalo až do 19. storočia, napr. v USA bolo zrušené až v roku 1865), zrazu podľa novej interpretácie mali dušu a mohli byť spasení. Takúto možnosť "slobody" samozrejme húfne začali prijímať.

Je teda viac než jasné, čo spôsobuje hlavnú zmenu poľa vplyvu a pôsobnosti kresťanstva vo svete. Počet kresťanov je na stabilných takmer dvoch miliardách. Celkový počet či percentuálne zastúpenie síce nepociťuje výrazné zmeny a preto sa kresťania potľapkávajú po pleciach a sutanách, ako im to dobre klape, no je badať na verných ovečkách, že spriemerované zafarbenie ich pleti sa výrazne mení. A hlavným dôvodom jemného rastu je najmä vysoká pôrodnosť v týchto nových oblastiach pôsobenia. Africké ženy majú v priemere 5 detí, kdežto európske iba 1,5. Možno onedlho Vatikán presunie svoje sídlo niekde do tropickejších oblastí.

Odpútajme sa však od kresťanstva a Afriky.

Ako sa vyvíja ireligiozita a aká ju čaká budúcnosť v našich krajinách?

Ak si pozriete štatisticky nárastu ateizmu v rozvinutých krajinách sveta (tzv. "západných", aj keď osobne nemám rád tento termín, keďže sem nepatria len krajiny na západe, ale aj Japonsko, Južná Kórea či Austrália), možno vás prekvapí, akým rapídnym spôsobom klesá v poslednej dobe záujem prevažne mladých ľudí o identifikovanie sa s náboženským presvedčením. Dokonca stúpa počet mladých, ktorí sa bez ostychu označujú za ateistov. Aj pre mladých Američanov vo všeobecnosti už pojem ateista postupne prestáva byť nadávkou (aj keď byť neveriacim je stále lepšie, ako byť ateistom).

Celkový rýchly trend klesania religiozity nie je ani tak výsledkom toho, že dospelí ľudia húfne opúšťajú vieru (aj keď aj to sa deje), ale je to hlavne tým, že 𝙨𝙩𝙖𝙧𝙨̌𝙞𝙪 𝙫𝙮𝙨𝙤𝙠𝙤 𝙧𝙚𝙡𝙞𝙜𝙞𝙤́𝙯𝙣𝙪 𝙜𝙚𝙣𝙚𝙧𝙖́𝙘𝙞𝙪 𝙥𝙤𝙢𝙖𝙡𝙮 𝙣𝙖𝙝𝙧𝙖́𝙙𝙯𝙖 𝙣𝙤𝙫𝙖́, 𝙠𝙩𝙤𝙧𝙖́ 𝙞𝙣𝙠𝙡𝙞𝙣𝙪𝙟𝙚 𝙠 𝙧𝙚𝙡𝙞𝙜𝙞𝙤𝙯𝙞𝙩𝙚 𝙫𝙮́𝙧𝙖𝙯𝙣𝙚 𝙢𝙚𝙣𝙚𝙟.

Zo 106 krajín je tento trend výrazného poklesu religiozity u mladých ľudí viditeľný v 41 krajinách. Iba v dvoch krajinách (niekde v subsaharskej Afrike) je u mladých badateľný mierne väčší pomer religióznych než u starších. Vo zvyšku krajín je rozdiel medzi mladými a starými štatisticky zanedbateľný.

Najväčší pokles je badateľný vo vyspelých európskych krajinách a severnej Amerike. Obrovské rozdiely medzi generáciami mladých a starých sú viditeľné ale aj v Južnej Kórei, Japonsku a Austrálii (dokonca viac než 20 percentuálnych bodov). Na Slovensku je to podľa PEW Research okolo 9 percentuálnych bodov a v Čechách 14 bodov. Na Novom Zélande klesá krivka religiozity v závislosti na veku od takmer maxima pri najstarších obyvateľoch až na jednu tretinu pri generácii mladých dospelých.

Vo Švajčiarsku za posledných 50 rokov stúpol počet neveriacich viac než dvadsaťnásobne.

V USA sa hlási k ateizmu či agnosticizmu asi 40 % Američanov vo veku 18-29 rokov a pritom nad 50 rokov je ich iba okolo 10 %. V USA je druhá najpočetnejšia náboženská skupina "neveriaci". Je ich takmer štvrtina celkovej populácie USA. Podľa výskumov Gallup bolo Američanov označujúcich sa za veriacich v roku 2005 okolo 73% a v 2014 už iba 56%. Podľa najnovších prieskumov z Marca 2021 dokonca prvýkrát v celej histórii USA klesol počet ľudí patriacich k určitej cirkvi pod 50%. Prepad o vyše 20 percentuálnych bodov za asi 20 rokov. Do tejto skupiny sa však neradia len ateisti, ale aj veriaci, ktorí nechcú patriť k akejkoľvek organizovanej cirkevnej inštitúcii.

Je zaujímavé, že aj napriek tomuto zastúpeniu a výraznému trendu, by ste v Snemovni reprezentantov i v Senáte ťažko hľadali zástupcu, ktorý by sa otvorene hlásil k ateizmu. Nechajme však tentokrát USA stranou.

V Nemecku podľa štúdie Generation What odpovedalo vyše 80 % mladých ľudí, že dokážu byť šťastní aj bez Boha. V Beneluxe ešte viac. Aj v Poľsku je medzi generáciami v otázke dôležitosti náboženstva v ich živote, značný rozdiel. Len 16% mladých Poliakov považuje náboženstvo v ich živote za dôležité, kdežto až pre 40 % Poliakov nad 40 rokov ho pokladá za veľmi dôležité. 𝙉𝙖 𝙄𝙨𝙡𝙖𝙣𝙙𝙚 𝙨𝙖 𝙥𝙧𝙚𝙥𝙖𝙙𝙡𝙖 𝙟𝙚𝙝𝙤 𝙙𝙤̂𝙡𝙚𝙯̌𝙞𝙩𝙤𝙨𝙩̌ 𝙢𝙚𝙙𝙯𝙞 𝙢𝙡𝙖𝙙𝙮́𝙢𝙞 𝙣𝙖 𝙪́𝙯̌𝙖𝙨𝙣𝙮́𝙘𝙝 0,0 %.

Rovnaký trend a veľký generačný rozdiel je vidieť aj pri otázkach návštevy kostolov či dennej modlitby (v Japonsku je tento rozdiel až 29 percentuálnych bodov). Medzi mladšími je výrazne nižší podiel praktizujúcich veriacich, než u starších.

Nie je to len trend v opúšťaní organizovaného náboženstva. Niektorí argumentujú, že mladí ľudia sa síce nechcú identifikovať s cirkvou do ktorej boli vychovaní, no ostávajú stále veriacimi v Boha či aspoň hľadajúcimi spiritualitu. Avšak ani tu sa výsledky štatistických údajov nijako zvlášť nemenia.

Mylné je aj tvrdenie, že ľudia sa stávajú religióznejší postupom veku a teda v starobe podľahnú nutkaniu veriť v Boha. Početné štatistické výskumy z posledných desaťročí to nepotvrdzujú a určite nie je viditeľný nejaký trend vsádzania na Pascalovu stávku v starobe. Navyše 𝙢𝙡𝙖𝙙𝙞́ ľudia 𝙫𝙮𝙧𝙖𝙨𝙩𝙖𝙟𝙪́𝙘𝙞 𝙫 𝙨𝙚𝙠𝙪𝙡𝙖́𝙧𝙣𝙤𝙢 𝙥𝙧𝙤𝙨𝙩𝙧𝙚𝙙𝙞́ 𝙗𝙚𝙯 𝙙𝙤𝙜𝙞𝙚𝙢 𝙨𝙖 𝙚𝙭𝙩𝙧𝙚́𝙢𝙣𝙚 𝙯𝙧𝙞𝙚𝙙𝙠𝙖𝙫𝙤 𝙪𝙥𝙣𝙪́ 𝙣𝙚𝙨𝙠𝙤̂𝙧 𝙣𝙖 𝙣𝙖́𝙗𝙤𝙯̌𝙚𝙣𝙨𝙠𝙪́ 𝙫𝙞𝙚𝙧𝙪. Kdežto v opačnom garde je to menej neobvyklé, teda religiózne vyrastajúci mladí oveľa častejšie opúšťajú svet náboženských dogiem (veľa z nás, vrátane mňa, do tej skupiny patríme).

𝙑𝙤 𝙫𝙨̌𝙚𝙤𝙗𝙚𝙘𝙣𝙤𝙨𝙩𝙞, 𝙘̌𝙞́𝙢 𝙢𝙡𝙖𝙙𝙨̌𝙞𝙖 𝙜𝙚𝙣𝙚𝙧𝙖́𝙘𝙞𝙖, 𝙩𝙮́𝙢 𝙟𝙚 𝙫𝙮́𝙧𝙖𝙯𝙣𝙚𝙟𝙨̌𝙞́ 𝙥𝙤𝙠𝙡𝙚𝙨 𝙧𝙚𝙡𝙞𝙜𝙞𝙤𝙯𝙞𝙩𝙮. Šokujúce boli už správy o výrazných prepadoch v generácii Y (tzv. Millennials - narodení v rokoch 1980-1995), no posledné výskumy ukazujú ešte výraznejší prepad v najmladšej generácii Z (tzv. Post-Millenials alebo iGeneration - narodení v rokoch 1996-2005).

Práve pre túto generáciu je využívanie internetu a napojenie na sociálne siete úplnou samozrejmosťou a je to svet, do ktorého vyrastali už od útleho veku.

Za ešte výraznejší impulz než kvalitné vzdelanie (ktoré potláča nutkanie dosadzovať si za neznáme deje božských agentov), považujem práve silu sociálnych sietí a internetu vo všeobecnosti. 𝙈𝙡𝙖𝙙𝙞́ 𝙡̌𝙪𝙙𝙞𝙖 𝙢𝙖𝙟𝙪́ 𝙚𝙭𝙩𝙧𝙚́𝙢𝙣𝙚 𝙟𝙚𝙙𝙣𝙤𝙙𝙪𝙘𝙝𝙮́ 𝙖 𝙥𝙧𝙞𝙖𝙢𝙮 𝙥𝙧𝙞́𝙨𝙩𝙪𝙥 𝙠 𝙞𝙣𝙛𝙤𝙧𝙢𝙖́𝙘𝙞𝙖́𝙢, 𝙤𝙩𝙫𝙤𝙧𝙚𝙣𝙮́𝙢 𝙙𝙞𝙨𝙠𝙪𝙨𝙞𝙖́𝙢 𝙖 𝙧𝙤̂𝙯𝙣𝙤𝙧𝙤𝙙𝙮́𝙢 𝙣𝙖́𝙯𝙤𝙧𝙤𝙢 𝙥𝙧𝙖́𝙫𝙚 𝙫𝙙̌𝙖𝙠𝙖 "𝙞𝙣𝙩𝙚𝙧𝙣𝙚𝙩𝙪 𝙫𝙤 𝙫𝙧𝙚𝙘𝙠𝙪". Tento výdobytok modernej techniky im ponúka pohľad na svet aj z úplne iných perspektív, ktoré by sa k masám len ťažko dostali.

To má za následok samozrejme aj negatívne vplyvy, ako napríklad prepadnutie mnohým bludom a hoaxom šíreným vlnami internetu, no na druhej strane rozumní ľudia majú konečne dostatok zdrojov informácií a môžu racionálne zhodnocovať tvrdenia a rýchlo si nájsť aj protiargumenty.

Kedysi mali ateistické menšiny a jednotlivci takmer nulovú šancu prezentovať svoje názory, argumenty a kritiku medzi širšími skupinami ľudí. Na jednej strane totiž stála dobre vyzbrojená náboženská organizácia s miliónmi zlatých dukátov poskytovanými na propagáciu svojej viery a prepracovaným PR číhajúcim z kostolných dvierok v každej dedine a indoktrinujúcim mladé mozgy už od krstu a na druhej strane bolo pár rozumných jednotlivcov, ktorí nedisponovali žiadnymi dobrými nástrojmi na šírenie racionality.

Ako sa teda mali dobré názory a argumenty šíriť, ak nebol prístup k ľuďom, ktorí by aj radi prehodnotili svoju vieru, no nedostali žiaden impulz? Ak je totiž jednotlivec uväznený v komunite, ktorá mu ponúka iba jediný "zaručene pravdivý" a pritom až príliš geograficky a kultúrne závislý pohľad na svet, tak bude preňho ťažké prehodnotiť tieto stanoviská. Stačí však mať voľný prístup k internetu, napríklad k Wikipedii a zrazu dostane dostatok argumentov na pochybovanie. No a pochybovanie je dobrým začiatkom ku zdravému skeptickému mysleniu.

𝙉𝙚𝙘𝙚𝙣𝙯𝙪𝙧𝙤𝙫𝙖𝙣𝙮́ 𝙥𝙧𝙞́𝙨𝙩𝙪𝙥 𝙠 𝙞𝙣𝙛𝙤𝙧𝙢𝙖́𝙘𝙞𝙖́𝙢 𝙟𝙚 𝙥𝙧𝙚𝙩𝙤 𝙚𝙨𝙚𝙣𝙘𝙞𝙖́𝙡𝙣𝙮 𝙥𝙧𝙚 𝙠𝙧𝙞𝙩𝙞𝙘𝙠𝙪́ 𝙢𝙮𝙨𝙚𝙡̌, 𝙠𝙩𝙤𝙧𝙖́ 𝙟𝙚 𝙨𝙘𝙝𝙤𝙥𝙣𝙖́ 𝙫𝙮𝙩𝙫𝙤𝙧𝙞𝙩̌ 𝙨𝙞 𝙧𝙤𝙯𝙪𝙢𝙣𝙚́ 𝙯𝙖́𝙫𝙚𝙧𝙮 𝙯 𝙥𝙧𝙚𝙙𝙡𝙤𝙯̌𝙚𝙣𝙮́𝙘𝙝 𝙖𝙧𝙜𝙪𝙢𝙚𝙣𝙩𝙤𝙫.

Obrovská väčšina starších veriacich (ale aj mladých uzavretých a pred vonkajškom chránených v náboženskej komunite) s ktorými som komunikoval, totiž často nemá ani základný objektívny pohľad na vlastnú náboženskú vieru - pohľad zvonku. 𝙉𝙄𝙆𝘿𝙔 𝙨𝙖 𝙣𝙚𝙨𝙩𝙧𝙚𝙩𝙡𝙞 𝙨 𝙫𝙚𝙘𝙣𝙤𝙪 𝙠𝙧𝙞𝙩𝙞𝙠𝙤𝙪, 𝙣𝙞𝙠𝙙𝙮 𝙣𝙚𝙢𝙖𝙡𝙞 𝙢𝙤𝙯̌𝙣𝙤𝙨𝙩̌ 𝙥𝙤𝙘̌𝙪𝙩̌ dobrý 𝙤𝙥𝙤𝙯𝙞𝙘̌𝙣𝙮́ 𝙣𝙖́𝙯𝙤𝙧, 𝙣𝙞𝙠𝙙𝙮 𝙣𝙚𝙥𝙧𝙚𝙢𝙮́𝙨̌𝙡̌𝙖𝙡𝙞 𝙣𝙖𝙙 𝙡𝙤𝙜𝙞𝙘𝙠𝙮́𝙢𝙞 𝙖 𝙛𝙖𝙠𝙩𝙞𝙘𝙠𝙮́𝙢𝙞 𝙣𝙚𝙯𝙧𝙤𝙫𝙣𝙖𝙡𝙤𝙨𝙩̌𝙖𝙢𝙞 𝙫 𝙪𝙘̌𝙚𝙣𝙞́ 𝙞𝙘𝙝 𝙫𝙞𝙚𝙧𝙤𝙪𝙠𝙮.

V dobe voľného prístupu k informáciám, už však nie je tak ťažké dostať sa k rôznym názorom a tie si adekvátne overiť. A toto je výhodou mladej generácie vo vyspelých krajinách. 𝙋𝙧𝙞́𝙨𝙩𝙪𝙥 𝙠 𝙤𝙝𝙧𝙤𝙢𝙣𝙮́𝙢 𝙙𝙖́𝙩𝙖𝙢 𝙪𝙯̌ 𝙢𝙖𝙟𝙪́ - 𝙩𝙚𝙧𝙖𝙯 𝙞𝙘𝙝 𝙪𝙯̌ 𝙞𝙗𝙖 𝙩𝙧𝙚𝙗𝙖 𝙣𝙖𝙪𝙘̌𝙞𝙩̌ 𝙙𝙤𝙨𝙩𝙖𝙩𝙤𝙘̌𝙣𝙚 𝙠𝙧𝙞𝙩𝙞𝙘𝙠𝙮 𝙢𝙮𝙨𝙡𝙞𝙚𝙩̌ 𝙖 𝙨 𝙙𝙖́𝙩𝙖𝙢𝙞 𝙥𝙧𝙖𝙘𝙤𝙫𝙖𝙩̌ (𝙫𝙚𝙙𝙚𝙘𝙠𝙮́𝙢 𝙥𝙧𝙞́𝙨𝙩𝙪𝙥𝙤𝙢). A to by malo byť hlavným cieľom moderného školstva. Nie memorovanie zbytočných presných dátumov a mien, či málo podstatných udalostí, na ktoré zaručene zabudneme, ale práca s informáciami, ich spracovanie, analytické myslenie, kritické hodnotenie a vytváranie konzistentných logických záverov.

Vďaka sociálnym sieťam dokážu mladí ľudia komunikovať veľmi jednoducho s ľuďmi zo vzdialených krajín, ktorí majú iné náboženstvá a vlastnú a rovnako silnú vieru, ktorá je v rozpore s vierou ich komunity. A zrazu si uvedomujú, že tie cudzie náboženstvá, ktoré im boli predkladané ako vymyslené a ničím nepodložené, majú de facto presne tie isté argumenty a že tí inoverci majú na ich náboženstvo obdobný pohľad.

𝙎𝙩𝙖𝙧𝙨̌𝙞́ 𝙡̌𝙪𝙙𝙞𝙖 𝙣𝙚𝙗𝙤𝙡𝙞 𝙣𝙞𝙠𝙙𝙮 𝙩𝙖𝙠𝙩𝙤 𝙥𝙧𝙞𝙖𝙢𝙤 𝙠𝙤𝙣𝙛𝙧𝙤𝙣𝙩𝙤𝙫𝙖𝙣𝙞́ 𝙫𝙚𝙧𝙞𝙖𝙘𝙞𝙢𝙞 𝙞𝙣𝙮́𝙘𝙝 𝙣𝙖́𝙗𝙤𝙯̌𝙚𝙣𝙨𝙩𝙞𝙚𝙫. Po takejto konfrontácii je ľahšie si uvedomiť, že to čo bolo predkladané ako objektívne názory sú iba subjektívne názory pochádzajúce z rôznych komunít a takých je na svete veľa.

Výsledkom je teda narastajúci počet detí vychovávaných v menej religióznom a svetu viac otvorenom prostredí - postupne z generácie na generáciu. Nie len že takéto deti majú širší a objektívnejší pohľad na svet, no 𝙥𝙤𝙙𝙡̌𝙖 𝙨̌𝙩𝙪́𝙙𝙞𝙞́ 𝙋𝙀𝙒 𝙍𝙚𝙨𝙚𝙖𝙧𝙘𝙝 𝙨𝙪́ 𝙩𝙖𝙠𝙩𝙤 𝙨𝙚𝙠𝙪𝙡𝙖́𝙧𝙣𝙚 𝙫𝙮𝙘𝙝𝙤𝙫𝙖́𝙫𝙖𝙣𝙚́ 𝙙𝙚𝙩𝙞 𝙨̌𝙩𝙖𝙩𝙞𝙨𝙩𝙞𝙘𝙠𝙮 𝙙𝙤𝙠𝙖́𝙯𝙖𝙩𝙚𝙡̌𝙣𝙚 𝙩𝙤𝙡𝙚𝙧𝙖𝙣𝙩𝙣𝙚𝙟𝙨̌𝙞𝙚 𝙠 𝙞𝙣𝙮́𝙢 - hlavne k menšinám a ľuďom s rozdielnymi názormi (napr. štúdia Duke Univerzity z 2010). Podľa rôznych ďalších psychologických štúdií sú takto vychovaní dospelí neskôr menej pomstychtiví, menej nacionalistickí, menej militantní a menej autoritatívni, než ich religiózni vrstovníci.

Ako je to možné, že im morálka z kostolných lavíc a hodín náboženstva nechýba k tomu, aby vytvárali morálne stabilnú spoločnosť prosperujúcu stále viac a viac? Ako je možné, že aj napriek strašeniu kresťanov, že bezviera vedie k disfunkcii spoločnosti, nihilizmu a strate zmyslu života, sa týmto novým generáciám ľudí darí zlepšovať svet, čoho dôkazom sú štatistické ukazovatele v každom parametri určujúcom blaho a kvalitu života spoločnosti?

𝙉𝙪𝙯̌, 𝙖𝙨𝙞 𝙧𝙚𝙡𝙞𝙜𝙞𝙤𝙯𝙞𝙩𝙖 𝙥𝙧𝙚𝙙𝙨𝙖 𝙡𝙚𝙣 𝙣𝙚𝙗𝙪𝙙𝙚 𝙩𝙖𝙠 𝙙𝙤̂𝙡𝙚𝙯̌𝙞𝙩𝙖́, 𝙖𝙠𝙤 𝙩𝙤 𝙣𝙞𝙚𝙠𝙩𝙤𝙧𝙞́ 𝙩𝙫𝙧𝙙𝙞𝙖 𝙖 𝙠 𝙡𝙚𝙥𝙨̌𝙚𝙟 𝙨𝙥𝙤𝙡𝙤𝙘̌𝙣𝙤𝙨𝙩𝙞 𝙢𝙤𝙯̌𝙣𝙤 𝙨𝙠𝙤̂𝙧 𝙫𝙚𝙙𝙞𝙚 𝙫𝙯𝙖́𝙟𝙤𝙢𝙣𝙖́ 𝙚𝙢𝙥𝙖𝙩𝙞𝙖, 𝙣𝙚𝙯̌ 𝙗𝙤𝙯̌𝙞𝙚 𝙥𝙧𝙞𝙠𝙖́𝙯𝙖𝙣𝙞𝙖.

Tento trend ma veľmi teší a verím, že táto mladá generácia, ktorú už aj dnes niektorí nazývajú "post-kresťanská" bude tvoriť novú spoločnosť, ktorá má šancu byť tolerantnejšou a pokrokovejšou, spoliehajúcou sa na vedu a racionalitu a nie na tradície a povery.