Podcast 09

Neexistuje jediné náboženstvo založené na viere v Boha, ktoré by dokázalo reagovať na slová: Dokáž to!

Sú veriaci, ktorým nijako zvlášť nezáleží na hľadaní pravdy a podstaty ich presvedčenia a za pravdu o realite pokladajú to, čo im predloží ich náboženstvo. Nie každý sa chce zamýšľať nad ťažkými filozofickými témami o našej existencii a podstate bytia. Pre tých, ktorí sú intelektuálne menej leniví a priblíženie sa k pravde ich zaujíma, je hľadanie pravdy často celoživotnou púťou. Existuje množstvo ciest, ktorými sa pri hľadaní pravdy môžeme vydať. Niektoré sú lepšie a niektoré úplne scestné.

Veľa veriacich si ako cestu k hľadaniu pravdy vybralo vieru. Mnohým z nás je ale jasné, že takáto viera nedokáže byť vhodnou metódou určovania pravdivosti. Prečo? Lebo nie je ničím podložená a zjavne vedie k rôznym záverom. Stačí sa pozrieť na protichodné "pravdivé" tvrdenia stoviek náboženstiev, ktoré si v mnohých hlavných bodoch protirečia, a teda súčasne pravdivé byť nemôžu.

Ono nájdu sa aj takí jedinci, ktorí tvrdia, že oni majú SVOJU PRAVDU (whaaaat?) alebo že ich pravda je iná, než pravda ďalších ľudí. Tu dochádza k jednoduchej zámene slova pravda a názor. Každý môže mať svoj vlastný názor, ale nemôže mať každý svoju vlastnú pravdu. Objektívna pravda, teda popis skutočnosti, môže byť iba jedna.

Čo teda môže presvedčiť ateistu o pravdivosti náboženského učenia a o existencii božskej entity? DÔKAZY samozrejme.

Tohto slova sa však veriaci tak boja, že si vymysleli odpoveď, s ktorou ste sa už určite nie raz stretli:

"Boha netreba dokazovať. Boh je mimo nášho vesmíru a teda vedecké dokazovanie sa ho netýka. V Boha stačí veriť."

Takto argumentujúci veriaci nechápe dve skutočnosti:

1. Čo je podstatou dokazovania a prečo viera nevedie k pravde

2. Dôkaz nemusí byť len vedecký a založený na empírii.

Pozrime sa najprv na definície základných termínov:

DÔKAZ je prostriedok na zistenie či zdôvodnenie PRAVDIVOSTI istého tvrdenia. Akéhokoľvek!!!

PRAVDA je zjednodušene povedané popis reality (vo filozofii existuje viacero teórií o pravde - evidentná, koherentná, pragmatická, konsenzuálna a korešpondenčná - avšak pre našu úvahu nepotrebujeme ísť tak hlboko).

REALITA je to, čo je, čo existuje. Opakom môže byť napríklad zdanie či ilúzia.

Veriaci takto argumentujúci teda nechápu podstatu dôkazu. Dôkaz tu nie je IBA na potvrdenie naturálnej podstaty niečoho. Dôkaz je všeobecný prostriedok na určovanie pravdivosti akéhokoľvek tvrdenia. Preto ak niekto niečo tvrdí, potrebuje svoje tvrdenie dokázať akýmkoľvek spôsobom. Bremeno dokazovania je stále na strane toho, kto niečo tvrdí a nie na strane toho, čo s tvrdením nesúhlasí. Nie je úlohou skeptika chodiť po svete a vyvracať každé jedno tvrdenie, ktoré si ktokoľvek vymyslí.

Ako vravel Christopher Hitchens: "To, čo je tvrdené bez dôkazu, môže byť aj odmietnuté bez dôkazu." Tomuto výroku sa vraví aj "Hitchensova britva" a uviedol ho vo svojej knihe "God is not great." Hitchens sa pravdepodobne inšpiroval v staršom latinskom porekadle "Čo je dovolené voľne tvrdiť, je dovolené voľne odmietnuť".

Význam Hitchensovho výroku je pomerne intuitívny. Znamená asi toľko, že ak tvrdenie nie je podložené dôkazmi, tak nemá cenu sa mu ďalej venovať či snažiť sa ho proti-argumentami vyvracať. Ak je teda tvrdenie podložené istým dôkazovým materiálom, tak ten je možné testovať, overovať, analyzovať. To je podstatou vedeckého skúmania. Hypotéza či dôkazový materiál musia byť falzifikovateľné, teda spochybniteľné a vyvrátiteľné. Avšak ak za tvrdením stojí viera bez možnosti falzifikácie, je snaha o určovanie pravdivosti zbytočná.

Dôkazy sa neobmedzujú len na vedecké metódy dokazovania. Dôkazy môžu byť logické, matematické, priame, demonštračné, akékoľvek.

Vedecké dokazovanie je založené prevažne na empirických dôkazoch získaných vedeckými metódami. Slúži na potvrdenie či vyvrátenie vedeckých hypotéz. Záver musí byť testovateľný a nezávisle overiteľný, aby sme vylúčili subjektívne faktory. Keď hypotézu potvrdí viacero zdrojov využívajúcich rozličné metódy skúmania, dostáva sa hypotéza stále bližšie k objektívnej pravde. Napríklad evolučná teória je podložená dôkazmi výskumníkov z celého sveta z oblastí biológie, genetiky, antropológie, biochémie, cytológie, taxonómie, paleontológie, rádiometrického datovania, embryológie, platňovej tektoniky. Všetky dôkazy vedú k jedinému záveru a tým je náš vývoj zo spoločného mimodruhového predka. Každý z týchto dôkazov je overiteľný a spochybniteľný.

Okrem dôkazov z prírodných vied však na podporu tvrdení môžeme použiť aj iné spôsoby dokazovania.

Pri dokazovaní historických udalostí nie je možné vo väčšine prípadov využiť testovanie a overovanie hypotéz, ako sa to robí v prírodných vedách. Nemôžeme dokázať historickú udalosť, tým, že ju zopakujeme. Dôkaz o prvej svetovej vojne pochádza zo zachovaných dokumentov, výpovedí či pozostatkov. Čím viac záznamov o istej udalosti z rôznych zdrojov máme a tie spolu súhlasia, tým presvedčivejší je dôkaz.

Ak by niekto preukázal demonštračne a opakovane, že s určitou spoľahlivosťou dokáže predvídať budúcnosť, telekineticky ovládať predmety, čítať myšlienky či dilatovať čas a priestor a nechá tieto svoje schopnosti podrobiť skúmaniu, aby sa ukázalo, či to nie je obyčajný trik, tak má pred sebou demonštračný dôkaz. Samozrejme takéto supernaturálne schopnosti sa zatiaľ nikomu nepodarilo preukázať, no demonštračný dôkaz je často využívaný na priame dokazovanie naturálnych javov.

Ak chcete napríklad dokázať pravdivosť Tálesovej vety či Pytagorovej vety, potrebujete jednoduchý matematický dôkaz. Spôsobov dokazovania v matematike je opäť mnoho.

Pravdivosť výroku môže byť dokázaná aj deduktívnou logikou. Príkladom deduktívneho dôkazu je známy výrok vo forme sylogizmu:

Premisa 1: Všetci ľudia sú smrteľný

Premisa 2: Sokrates je človek

Záver: Preto Sokrates je smrteľný

Tento výrok je správny, teda logický platný. Pravdivosť záveru závisí od pravdivosti premís. Ak sú tieto pravdivé, MUSÍ byť aj záver pravdivý. Problémom v praxi je však zaručenie pravdivosti premís.

V logike existujú popri deduktívnych aj induktívne a abduktívne metódy. Vedecké skúmanie je založené práve na induktívnych metódach dokazovania. Je to proces usudzovania a vytvárania všeobecne platných záverov na základe jednotlivých pozorovaní. Ak pozorujete, že každý deň zapadne večer slnko, tak na základe indukcie zhodnotíte, že sa tak uskutoční aj zajtra. Preto vedecký záver nie je možné prehlásiť bezo zvyšku za stopercentne istý, avšak vychádzajúc z množstva rôznych metód skúmania, objektívnych testov či pozorovaní, môže naše presvedčenie o správnosti záveru stúpať a upevňovať sa.

Dôkaz môže byť silný alebo slabý. Medzi najslabšie sa pokladá osobná skúsenosť, ktorú kresťania tak radi používajú pri obhajobe svojej viery - ide o pocit naplnenia, či dotyku alebo zdanlivo nevysvetliteľný úkaz či udalosť nazývaný aj zázrakom. Takéto tvrdenie sa dá len ťažko overiť či vyvrátiť. No ako poznáme ľudské zmysly a mozog, tie sa dajú jednoducho oklamať a trpia nedokonalosťami. Často sa tieto udalosti dajú vysvetliť akusticko-optickými ilúziami, halucináciami či konfirmačným skreslením.

Mnoho veriacich si myslí, že skeptického ateistu aj tak nič nepresvedčí. To nie je pravda. Ak však chcete niečo dokázať, potrebujete primerane silný dôkaz.

Ako vravel Carl Sagan: "Výnimočné tvrdenia vyžadujú výnimočné dôkazy."

Tento výrok je dnes už známym aforizmom, ktorý možno poznáte pod názvom "Sagan stadard". Carl Sagan v tejto forme výrok uviedol v relácii Cosmos a popularizoval ním staršie výroky iných mysliteľov. Laplace už na začiatku 19. storočia v mierne odlišnom frázovaní povedal "Váha dôkazov pre výnimočné tvrdenie musí byť úmerná jeho podivnosti." Rovnako aj David Hume napísal, že "Rozumný človek rozdelí úmerne svoju vieru na základe dôkazov."

Tento Saganov výrok je kľúčovou frázou v oblasti skepticizmu a kritického myslenia. V oblasti náboženstva či paranormálnych javov je práve váha dôkazov veľmi dôležitým faktorom. Veľmi slabá deravá argumentácia jednoducho nestačí. Tvrdenia, že celý svet, ktorý sa podľa nášho pozorovania bezozvyšku riadi fyzikálnymi zákonmi, zrazu záhadne porušil svoje zákonitosti pri nejakej zázračnej udalosti, potrebujú naozaj silné argumenty, silné dôkazy. Osobná skúsenosť či pár očitých svedkov, ktorých mohla oblbnúť davová psychóza či optická ilúzia, v tomto prípade nebudú stačiť.

Ak by som vyrukoval s obyčajným tvrdením, že som dnes raňajkoval čersté ovocie namiesto müsli, tak by mi ľudia, ktorí ma poznajú, uverili iba na základe mojej výpovede. Ak by pochybovali, lebo to nie je moja štandardná voľba, tak by som sa mohol odvolať na moju manželku, ktorá raňajky pripravila, či ukázať zbytky v odpadkovom koši. Obyčajné dôkazy pre obyčajné tvrdenia.

Ak by som však prišiel s neobyčajným tvrdením, napríklad, že ma unieslo UFO a robilo na mne sexuálne pokusy a astrálne ma poslali do susednej galaxie na ich planétu, už by moje strohé tvrdenie nestačilo. Dokonca ani údajný očitý svedok by nestačil. Pravdepodobne ani fotografia (ktorých je plný internet a buď ide o mlhavé alebo upravené zábery) by nemusela pri tak výnimočnej udalosti zavážiť.

Obyčajné dôkazy pre výnimočné tvrdenia nestačia, lebo je pravdepodobnejšie, že sú falzifikované alebo zle pochopené, než to, že sa dejú extrémne nepravdepodobné udalosti kolidujúce so známymi fyzikálnymi zákonmi.

Takže ako sa dá dokázať existencia boha?

Tu sa musíme opýtať najprv "Akého boha?" Ak je to deistický boh, ktorý stvoril svet a nijako s nami nekomunikuje, nestará sa o nás a celkovo nijako neinteraguje s naším svetom, tak ostáva jeho dokazovanie naozaj mimo empirickej vedy. Rovnako Boh vo forme čistej lásky, prírody či energie je ťažko dokázateľný, lebo je aj veľmi vágne definovaný.

AVŠAK ak hovoríme o Bohu vo verzii abrahámovského boha troch najväčších monoteistických náboženstiev - judaizmu, kresťanstva a islamu, tak rozhodne tento spadá i do oblasti vedeckého dokazovania. Tento Boh podľa náboženského učenia koná zázraky, odpovedá na modlitby, ovplyvňuje naše životy. S niektorými dokonca komunikuje. A keďže interaguje s naturálnym svetom, musí byť vedecky dokázateľný!!! Aspoň čiastočne.

Ale dôkazy akosi nie a nie nájsť.

Existujú dve skupiny veriacich v závislosti na tom, ako zareagujú na výzvu "Tak to dokáž!"

Prvá skupina si myslí, že dôkaz má.

Sú dokonca aj takí, čo si myslia, že majú tony dôkazov. Keď ich poprosíte o ten najlepší z nich, tak vám často vôbec nevedia odpovedať. Tí zbehlejší hodia jedno z typických argumentačných klišé, ktoré boli asi n-krát spochybnené. Buď prídu s Kalamským kozmologickým argumentom, presne vyladeným vesmírom, svätým písmom, argumentom z krásy, argumentom z komplexnosti, ontologickým argumentom, prípadne osobnou skúsenosťou. Nič presvedčivé či filozoficky podnetné a diskusia často končí tým, že veriaci nechce priznať logickú chybovosť alebo aspoň argumentačnú nedostatočnosť takého "dôkazu".

Takých, v úvodzovkách dôkazov, ako má on má každý inoverec kopec. A ani kresťan neverí úplne rovnakým tvrdeniam moslima, síkha, hinduistu či novopohana. Voči týmto tvrdeniam je skeptický, no voči vlastným to už nedokáže. Neverí osobnej skúsenosti, zázrakom či svätým knihám iných náboženstiev, lebo sú pre neho nedostatočne presvedčivé. Také isté argumenty však presadzuje ako dôkazy pri obhajobe vlastnej viery. Len sa mu záhadne zdajú presvedčivejšie, rovnako ako sa hinduistovi zdajú presvedčivejšími tie jeho.

Druhá skupina Vám naopak pohotovo odpovie "Dôkaz predsa nie je potrebný. Tomu proste musíš veriť."

V tomto prípade veriaci nepochopil podstatu dokazovania a nutnosti racionálne prezentovať dôvody svojho presvedčenia.

Svoj názor, a teda subjektívny a ničím nepodložený pohľad na pravdu, totiž deklaruje vierou a tento prístup navyše pokladá za svoju cnosť. Dokonca sú veriaci, ktorí túto vieru vyzdvihujú nad dôkazy a tvrdia, že ak viera vydrží aj napriek dôkazom, o to cnosnejší sú. Niektorí sa nehanbia povedať, že ani milión dôkazov by nezlomilo ich vieru. Presne tú istú vieru, ktorú používajú aj hinduisti, moslimovia, židia, šintoisti či novopohania.

Vieru pokladajú za dostatočný nástroj na preukázanie pravdy - a vôbec im nevadí, že ten istý nástroj používajú ostatní veriaci na preukázanie INEJ, ÚPLNE ODLIŠNEJ pravdy. Ľudia, ktorí tvrdia, že dôkazy nie sú potrebné a stačí iba veriť, potom "záhadne" dôjdu k záverom, že napríklad vesmír vibruje na frekvencii, na ktorú sa vieme napojiť, aby sme komunikovali s bytosťami z iných dimenzií, alebo iní tvrdia na základe svojho chápania metafyziky, že každý atóm vesmíru má vedomie, že kryštály vyliečia psoriázu, prípadne že nejaká mimo-časopreistorová inteligentná bytosť stojí za stvorením tohto vesmíru. Netvrdím, že nič z toho nemôže byť pravda. No viera nie je cestou k nájdeniu pravdivosti takýchto tvrdení. Viera nestačí na to, aby sa ich vízia premenila na realitu. Viera, hoci ako silná a rozšírená, nemení priania na skutočnosť.

Takže aby som to na záver zosumarizoval:

Nie je náboženstvo, ktoré by vedelo reagovať na slová: Dokáž to. Ak by totiž veriaci mali dôkaz, vytiahli by ho pri každej diskusii na stôl a nebolo by sa viac o čom baviť. Namiesto VERIŤ by sme začali VEDIEŤ, že Boh existuje. Dôkazov ale niet, tak sa len donekonečna debatuje o chybách v nedostatočných argumentáciách, ktoré nič nepotvrdzujú. Veriacim ostáva iba ta viera. Viera založená na tradíciách, ktorá u každého človeka alebo skupiny vedie k inému záveru a inému chápaniu sveta i nášho postavenia v ňom.

Bez dôkazu teda nevedia veriaci svoje presvedčenie podložiť k tomu, aby mohlo byť považované za pravdivé. A ak boh neexistuje, tak rovnako ako pri ostatných neexistujúcich entitách, či už vílach, Lochnesskej príšere, neviditeľnom ružovom jednorožcovi, sa žiadneho dôkazu nikdy nedočkáme. U vymyslených bytostí je totiž nemožné dokázať nie len ich existenciu ale i neexistenciu.