Podcast 07

Každý z nás má prirodzený pocit, že máme plnú slobodu konať a rozhodovať sa akokoľvek (najmä ak nám nepriložia revolver k hlave alebo sa nám nevyhrážajú večným peklom). Uvažujeme, váhame a nakoniec sa rozhodujeme a konáme - bez donucovania, SLOBODNE.

Alebo žeby to bola len ilúzia?

V naturalistickom svete bez nadprirodzených agentov existujú v podstate dve mysliteľné možnosti, akými sa udalosti dejú. Buď sa všetko deje ako sled príčin a následkov alebo sú udalosti náhodné.

Žiadna z týchto možností však neponúka priestor pre slobodnú vôľu, ktorá je zjednodušene definovaná ako "konanie či rozhodovanie sa nezávisle od vplyvu vonkajších faktorov". Podľa najbežnejších teistických výkladov záhadne len my ľudia, ako JEDINÉ TVORY (aj napriek tomu, že sme evolučne príbuzní s inými živými organizmami), sme oslobodení od fyzikálneho determinizmu celého vesmíru. Tento koncept slobodnej vôle nám umožňuje vybrať si z viac než jedného rozhodnutia nezávisle od toho, k čomu nás život v danej chvíli doviedol, aké máme túžby, motívy či predispozície. Vieme sa vraj rozhodnúť ináč, než je nám prirodzené a okolím podmienené. Mohlo by sa to nazvať kontra-kauzálne rozhodnutie.

Žijeme vo svete plnom ilúzií a objektívne spoznávanie nám ponúka chápanie jeho skutočnej podstaty. Tak ako nás napríklad ilúzia zapadajúceho Slnka viedla k názoru, že Zem je statická (a tento pojem "vychádzajúceho a zapadajúceho Slnka" ešte stále mylne používame namiesto "otáčanie sa k Slnku a od Slnka"), tak aj ilúzia existencie slobodnej vôle sa nás drží, kým nepochopíme podstatu fungovania sveta. Niektorých ilúzií sa zbavíme rýchlo (napríklad ak pochopíme, že kvôli tmavej škvrne v oku mozog dotvára nekompletný obraz videného), no na pochopenie iných ilúzií potrebujeme trochu väčšiu guráž a hlbšie pochopenie fungovania vesmíru i nášho mozgu.

Tak ako sme sa v ďalekej minulosti domnievali, že prírodné úkazy ako dúhy, tornáda či zemetrasenia sú spôsobované vedomou slobodnou bytosťou (agentom), lebo sme si nevedeli k nim pridružiť prírodné príčiny, domnieva sa dnes väčšina ľudí, že naše rozhodnutia majú rovnako nadprirodzených agentov mimo fyzický svet. Sme takí malí supernaturálni bôžikovia, ktorí dokážu meniť fyzikálne zákony vesmíru. Tento pohľad je nezlučiteľný s naturálnym pohľadom na svet.

Ako to býva pri všetkých metafyzických tvrdeniach, nielen že nejestvujú spôsoby ako ich dokázať, no nie sú ani nevyhnutné. Jediné, čím dokážu zástancovia slobodnej vôle argumentovať je to, že predsa sa cítime ako keby existovala. To však nehovorí proti ilúziám, ktoré tiež pociťujeme ako skutočnosť, aj keď nie sú. A pocity nie sú predsa argumenty. Len preto, že nedokážeme exaktne ukázať na faktory, ktoré nás vedú k rozhodnutiu, neznamená, že by sme ich teoreticky nevedeli presne určiť. Museli by sme však vedieť presne ohodnotiť všetky vstupné faktory - našu povahu, predispozície, túžby, náladu, vplyv okolia atď.

Sam v úvode knihy napísal: "Ak vedecká obec prehlási slobodnú vôľu za ilúziu, vyvolá to omnoho agresívnejšiu kultúrnu vojnu, než ako sa strhla okolo myšlienky evolúcie. Hriešnici a zločinci by bez slobodnej vôle neboli nič iné, než zle kalibrované hodinové strojčeky."

Je to naozaj radikálna zmena pohľadu na svet. No nie je vôbec nová. Diskusia o slobodnej vôli a determinizme sa začala už v antickom Grécku, obohatili ju Rimania, dominovala v kresťanskej filozofii a pokračuje až do dnešných dní, kedy sa do nej zapájajú neurovedci, psychológovia či filozofi. Už v 18. storočí prezentoval barón D'Holbach názor, že nič z toho, čo konáme nie je slobodným konaním.

Podobne radikálne boli závery z poznávania ľudského tela v 17. storočí, ktoré z vedeckého skúmania vyvodili záver, že telo funguje skôr ako mechanický stroj, než ako Boží zázrak, čo patrične rozhorčilo cirkevných predstaviteľov. Človek sa začal podobať viac ostatným živočíchom než Božiemu obrazu a celé to zaklincoval v 19. storočí Darwin, ktorý dokázal, že naša spojitosť s inými druhmi je ešte prozaickejšia, než si to ľudia túžiaci po našej supervyvolenosti predstavovali. Tak si predstavte, ako to zatrasie teistami, keď im odoberiete aj slobodnú vôľu, ktorá im sľubovala teplé posmrtné miestečko na nebeskom obláčiku.

Už dnes je však ilúzia slobodnej vôle uznávaná množstvom odborníkov z oblasti neurovied či filozofie. Avšak jednota v tomto názore ani medzi ateistami nie je taká zreteľná, ako pri iných tézach.

Môžete tvrdiť "Čo je to za blbosť, že žiadna slobodná vôľa? Ja vždy robím to, čo chcem." Otázka je však, ČO VÁS PRIMELO TO CHCIEŤ? Čo stojí za tým? Naše chcenie niečo urobiť je posledným očkom v reťazi príčin a následkov. A táto reťaz je teda naozaj dlhá. Carl Sagan v svojej knihe Kozmos napísal poeticky, že "ak chcete urobiť jablkový koláč úplne od piky, musíte najprv vynájsť vesmír."

Zjavne všetko na svete (aspoň to v makrosvete), a to vrátane nás, sa riadi nemenným zákonom akcie a reakcie a teda všetky udalosti sú spôsobené predošlými udalosťami (kauzálne). Rozhodovanie je mentálnym stavom a ten je podľa všetkého čo vieme stavom mozgu (vzorcom nervovej aktivity). Stav mozgu je pritom čisto biologický stav. A ako dobre vieme, biologické stavy sú fyzikálnymi stavmi. A svet fyzický je čisto deterministický. Kde je tu priestor na slobodnú vôľu? Prečo by sme aj mali byť nejako odlišní od všetkého, čo tvorí vesmír? Prečo by sme mali byť výnimkou?

Duševné či fyzické procesy, ktoré by dokázali popísať mechanizmy fungovania slobodnej vôle sa nikomu nikdy nepodarilo preukázať. Tvrdenie o existencii slobodnej vôle vychádza IBA z dohadu či pocitu, že sme zdrojom vedomých myšlienok a vieme sa rozhodnúť, prípadne zachovať ináč, než sa chováme. Libertariáni vytvorili pojem agenta, ktorý nie je fyzický a môže sa vyhnúť kauzalite, či spôsobovať stále nové kauzálne udalosti. Tento agent dokáže meniť a ovplyvňovať nemeniteľné kauzálne udalosti celého vesmíru.

Ako dobre viete, kresťania (ale aj množstvo iných teistov či dokonca i zopár ateistov) žije v presvedčení, že oboje je možné súčasne. Čiže svet je deterministický a ľudská myseľ či duša konajú slobodne. Tvrdia, že tie akcie, pri ktorých si konajúca osoba môže vybrať z možností, či rozhodnúť sa konať ináč, sú slobodné. Deterministi ako napríklad aj Sam Harris tvrdia, že človek na výber NEMÁ. A aj keď si myslí, že sa rozhodol, toto rozhodnutie bolo determinované predošlými udalosťami. Namiesto "Môžeme robiť čokoľvek chceme" je teda presnejšie povedať "Môžeme robiť len to, čo chceme." To, čo CHCEME, totiž už ovplyvniť nedokážeme. Schopenhauer raz povedal: "Človek môže urobiť to, čo chce urobiť, no nemôže chcieť to, čo chce." Einstein taktiež neveril na slobodnú vôľu a tento Schopehauerov výrok rád citoval.

Je nám známe, že sme si vedomí iba nepatrného zlomku informácií, ktoré náš mozog spracováva. Dokonca aj keď sa s niekým rozprávame, nerozmýšľame vedome nad všetkými slovami, ktoré povieme. Máme vedomý koncept toho, čo chceme povedať a potom sme už len svedkami toho, čo sa nám valí z úst. Všetky tie slová vychádzajú z nás za pomoci podvedomých procesov. My už len pozorujeme, čo sa deje mimo nášho pomalého vedomého rozhodovania.

Zmien v prežívaných procesoch (nálada, myslenie, vnímanie) sme si síce vedomí, no neurofyziologické deje spôsobujúce tieto procesy nevnímame. Vedecké pokusy na EEG a neskôr aj na presnejšej funkčnej magnetickej rezonancii (fMRI) preukázali, že rozhodnutie niečo vykonať bolo v podvedomí vytvorené predtým, než sa jedinec vedome uzniesol, že sa tak rozhodne. Jeho rozhodnutie sa dalo pomerne presne už dosť dlhú merateľnú dobu pred samotným uvedomením si rozhodnutia, vyčítať z jeho mozgovej aktivity. Čiže v momente, kedy si myslíte, že sa slobodne rozhodujete, už len vykonávate rozhodnutie vášho podvedomia.

Robíme teda rozhodnutia? Áno a sú to naozaj naše rozhodnutia. Ale sú vždy podmienené. Neuvedomujeme si, prečo sme sa rozhodli ako sme sa rozhodli, no ak sa zamyslíte, na veľa rozhodnutí dokážete nájsť aj vedomé príčiny. Prečo som si dnes dal kávu a nie čaj? Lebo som sa cítil unavený? Lebo som mal obed, ktorý vytvoril v mojom mozgu reakciu so silnejšou požiadavkou na túto chuť? Lebo som zazrel veselých ľudí popíjajúcich kávu a asociovalo to vo mne dobrý pocit prepojený na kávu? Možno len bola bližšie po ruke. Fakt neviem. Zo všetkého trochu a asi ešte viac. A moje podvedomie sa rozhodlo. Dalo mi impulz a moje vedomie si pár milisekúnd po tom povedalo, že sa rozhodujem pre kávu.

Čo tak si hodiť korunou či kockou a rozhodnúť sa na základe výsledku? Naše rozhodnutie hodiť korunou je rovnako deterministické. Výsledok hodu je pre nás subjektívnou "šťastnou náhodou" (aj keď pri možnosti dokonale presnej simulácie celého hodu so všetkými vplyvmi by sme asi dokázali určiť, čo by sme získali, no prakticky je to nerealizovateľné). Náhodný stav výsledku nemá žiaden vzťah na slobodnú vôľu. My sa potom rozhodneme (opäť deterministicky), či sa budeme podľa mince riadiť alebo ju budeme ignorovať.

Zopár pseudo-vedcov, filozofov a new-age guruov sa dnes prikláňa k názoru, že (len zdanlivo) náhodné deje alebo aj deje na kvantovej úrovni (ktoré sa nám tiež javia náhodne, no vo väčšom celku sú presne predpovedateľné) v podstate nabúrajú deterministický pohľad na vesmír. Avšak kde je v kvantovej neurčitosti priestor na slobodu nášho rozhodovania? Náhoda vytvára protiklad cieleného rozhodovania sa a nemôžeme si predsa za rozhodnutie na základe náhody pripisovať žiadnu zodpovednosť. Konania vychádzajúce z náhodného rozhodnutia by predsa prekvapovali aj nás a nemali by sme nad nimi tak či tak slobodnú kontrolu. 

Sú teda zločinci tí, ktorých treba ľutovať?

Najčastejšia inštinktívna reakcia na tento poznatok je samozrejme "A prečo potom zatvárame zločincov? Veď oni za to nemôžu, že spáchali zločin. Boli len hračkou v ich osude." Samozrejme, že sú príčinou zločinu, no ten zločin a teda ich konanie bolo zapríčinené predošlými dejmi, ktoré rovnako neovplyvňovali, lebo boli nemeniteľnou príčinou ešte skorších dejov. Tak pokračujeme v čase napred. Mali títo zločinci na výber, kto bude ich rodič, aké gény získajú, ako na nich bude vplývať okolie, ako budú formovaní okolnosťami? Nie.

Ako uviedol Sam Harris "Ak by sme mohli do väzení zatvárať tornáda a zemetrasenia, tak by sme to urobili". Urobili by sme to kvôli prevencii a nie kvôli tomu, že sa tie tornáda rozhodli slobodne konať zlo a teraz si to musia odpykať.

Príkladom nevedomej hry vplyvu stavu tela na nemorálne konanie je masový vrah Charles Witman, ktorý v auguste 1966 zabil 16 ľudí a v liste, ktorý zanechal pred samovraždou napísal, že sa pokladá za normálneho, inteligentného muža, no v poslednej dobe bol obeťou vlastných nevysvetliteľných a podivných myšlienok a túžob. Požiadal o pitvu a tá bola naozaj vykonaná a v mozgu bol nájdený tumor veľkosti orecha.

Ďalší prípad nastal okolo roku 2000, kedy iný muž bol obvinený zo zneužívania maloletých. Zo väzení sa sťažoval na silné bolesti hlavy. Veľký tumor, ktorý bol nájdený v mozgu bol odstránený a jeho neprimerané túžby s ním zmizli. O rok sa tumor vrátil na rovnaké miesto a s ním aj rovnaká úchylka. A jeho odstránenie opäť odstránilo sexuálne túžby. Týchto ľudí určite budeme hodnotiť odlišne než človeka, ktorého konanie sa nám zdá slobodné a nevidíme za jeho činmi žiadne priame okolnosti. Ale prečo?

Nie len tieto patologické fyziologické stavy ovplyvňujú našu "slobodu rozhodovania". Aj nižšie úrovne zábran v rozhodovaní, ako psychické choroby, ovplyvnenie drogami, alkoholom, nedostatkom spánku či aj obyčajným hladom sú faktory, ktoré výrazne menia naše rozhodovanie. 

Dokonca existuje výskum, podľa ktorého sudcovia rozhodujú benevolentnejšie tesne po tom, ako sa najedli. Čím dlhšie sú bez jedla, tým nepriaznivejší je verdikt pre obžalovaného. Naše rozhodovanie je ovplyvnené viac či menej výrazne rôznymi faktormi. Dôležité sú gény, výchova, vplyv okolia, ale aj aktuálne okolnosti. Ak pochopíme širší obraz kauzality a uvedomíme si, že aj tí najhorší predátori majú v istom zmysle proste len smolu a sú proste takí akí sú, začne naša nenávisť strácať logiku. Ak nie je teda možné túto poruchu vyliečiť či ináč odstrániť, budeme zločincov predsa len musieť zatvoriť, aby sme zabránili ďalším zločinom. Nemusíme ich však naďalej nenávidieť a odsudzovať ako nejakých démonov. Pochopíme, čo je za ich správaním a budeme sa to snažiť cielene napraviť.

Náš systém trestnej spravodlivosti neutrpí, ak sa budeme pozerať na ľudí ako na prírodné javy. Bojujeme s epidémiami chorôb, s otravnými muchami či agresívnym susedovým psom a pritom im nemusíme prisudzovať slobodnú vôľu, ako to robíme u ľudí. Dokonca aj prísny trest (ktorý ide nad rámec obmedzenia pohybu) môže byť naďalej nevyhnutnosťou ako prevencia pred určitými zločinmi. 

Vrahov nemáme začať ľutovať. Máme len pochopiť okolnosti a patrične reagovať. Odstrániť treba v našich reakciách nepatričnú nenávisť a zášť, ktorá ničomu nepomôže. Posmrtný trest večným upaľovaním, ako ho ukladá kresťanstvo či islam, sú v prípade neexistencie slobodnej vôle úplne nepatričné tresty (popravde tie sú dosť nepatričné pri akomkoľvek koncepte hoci aj so slobodnou vôľou).

Ilúzia slobodnej vôle nie je predstava skľučujúca či depresívna. Skôr to beriem ako oslobodzujúci a obohacujúci poznatok. Ak si uvedomíte, že Vaše konania sú vlastne výsledkom predošlých dejov vo vašom tele i vonkajších faktorov, začnete lepšie chápať, prečo fungujete tak, ako fungujete. Namiesto obviňovania svojho nemateriálneho JA, pochopíte, že príčinou sú okolnosti ako interakcie s inými ľuďmi, počasie, prijaté jedlo a ďalšie faktory, ktoré budete môcť v budúcnosti efektívnejšie ovplyvniť. Začnete sa zamýšľať, čo má za následok vaša aktuálnu hašterivú náladu - môže byť spôsobená napríklad nízkou hladinou cukru v krvi či vysokou hladinou stresových hormónov po namáhavom dni v práci. Pochopenie okolností nám dá možnosti, ako sa zlepšiť úpravou faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, namiesto tvrdenia "Zajtra sa už premôžem a rozhodnem sa to urobiť s pevnou vôľou."

Nepáči sa Vám tento názor? Tak nech. Tento Váš názor je však tiež pravdepodobne determinovaný. Váš názor sa utvoril vplyvom mnoho faktorov, ktoré si ani priamo neuvedomujete.

Je plne na Vás, ako sa postavíte k tejto téme. Svet sa názorom naň nezmení. Pochopením okolností však budete vedieť lepšie odpovedať na otázku: "Veríte teda v koncept slobodnej vôle?" Christopher Hitchens, keď dostal túto otázku vtipne a pohotovo odpovedal: "Či verím na slobodnú vôľu? Nuž, nemám inú možnosť."

Som rád, že ste tento článok dočítali, aj keď ste ináč ani urobiť nemohli. Aj táto moja radosť je determinovaná. Nie však bezvýznamná. Vaše dočítanie a moja radosť determinujú ďalšie deje v našich životoch.