Tak veľa bohov!

Veríte v Boha?

Ktorého boha?

Po celom svete a naprieč celou históriou bolo uctievaných tisíce bohov. Polyteisti veria v množstvo bohov súčasne (theos znamená v gréčtine "boh" a poly znamená "veľa"). Wotan (alebo Odin) bol najvyšší boh Vikingov. Ďalšími Vikingskými bohmi boli Baldr (boh krásy), Thor (boh búrky s mocným mečom) a jeho dcéra Throd. Mali aj bohyne ako Snotra (bohyňa múdrosti), Frigg (bohyňa materstva) a Ran (bohyňa mora).

Antickí Gréci a Rimania boli tiež polyteistickí. Ich bohovia, podobne ako tí Vikingskí, boli veľmi ľudskí, so silnými ľudskými túžbami a emóciami. Dvanásť Gréckych bohov a bohýň je často spájaných s ich Rímskymi ekvivalentami a mali na starosti rovnaké úlohy. Boli nimi napríklad Zeus (Rímsky Jupiter), kráľ všetkých bohov s jeho bleskami; Hera, jeho manželka (Juno); Poseidon (Neptún), boh morí; Afrodita (Venuša), bohyňa lásky; Hermes (Merkúr) boží posol, ktorý lietal v okrídlených sandáloch; Dionýz (Bacchus), boh vína. Z hlavných náboženstiev, ktoré pretrvali až dodnes, patrí Hinduizmus s tisíckami bohov taktiež k polyteistickým.

Bezpočet Grékov a Rímanov si myslelo, že ich bohovia sú skutoční - modlili sa k nim, obetovali pre nich zvieratá, ďakovali im za dobré osudy a vinili ich za zlé, čo sa im prihodilo. Ako vieme, že títo ľudia z nemali pravdu? Prečo už nikto viac neverí v Zeusa? Nevieme to s istotou, no väčšina z nás je si dostatočne istá svojim "ateizmom" voči týmto starým bohom ("teista" je niekto, kto verí v boha alebo bohov a "ateista" - čiže a-teista, kde "a" znamená "nie" - je niekto, kto v nich neverí). Rimania istú dobu tvrdili o kresťanoch, že sú to ateisti, pretože neverili v Jupitera, Neptúna či ďalších zo skupiny. Dnes používame tento termín pre ľudí, ktorí neveria v žiadnych bohov.

Rovnako ako vy, ako predpokladám, neverím v Jupitera, Poseidona, Thora, Venušu, Amora, Snotru, Marsa, Odina či Apolóna. Neverím v antických Egyptských bohov Osirisa, Thovta, Nutu, Anubisa či jeho brata Hórusa, ktorý sa rovnako ako Ježiš a mnoho ďalších bohov po celom svete zrodil z panny, ako sa traduje. Neverím v Adada, Enlila, Anua, Dagona, Marduka či iného antického Babylonského boha.

Neverím v Anyanwu, Mawu, Ngai a ďalších bohov Slnka z Afriky. Taktiež neverím v Bilu, Gnowee, Walu, Wuriupranili, Karraur a ani v ďalších bohýň Slnka domorodých Austrálskych kmeňov. Neverím ani v množstvo Keltských bohov a bohýň, ako Edain, ktorá bola Írskou bohyňou Slnka či Elatha, ktorý bol bohom Mesiaca. Neverím v Čínsku bohyňu vody Mazu, v Dakuwaqua, žraločieho boha z Fidži ani v Illuyanka, Chetského draka oceánu. Neverím v stovky a stovky nebeských bohov, bohov riek, bohov morí, bohov Slnka, bohov hviezd, bohov Mesiaca, bohov vody, bohov ohňa, bohov lesov... je tak veľa bohov, v ktorých sa dá neveriť.

A neverím taktiež v Jahveho, boha Židov. Avšak je dosť možné, že vy v neho veríte, ak ste sa narodili ako žid, kresťan alebo moslim. Židovský boh bol adoptovaný kresťanmi a (pod Arabským menom Allah) aj moslimami. Kresťanstvo a islam sú výhonkami antického židovského náboženstva. Prvá časť kresťanskej Biblie je čisto židovská a moslimský svätá kniha Korán je čiastočne odvodená zo židovských textov. Tieto tri náboženstvá, judaizmus, kresťanstvo a islam sú často spájané pod spoločným názvom "Abrahámovské" náboženstvá, pretože všetky tri sa spätne odvolávajú na mýtického patriarchu Abraháma, ktorý je ctený ako zakladateľ židovského ľudu. K Abrahámovi sa vrátime ešte v jednej z neskorších kapitol.

Všetky tieto tri náboženstvá nazývame aj monoteistické, keďže ich členovia tvrdia, že veria v jediného boha. Hovorím "tvrdia" z viacerých dôvodov. Jahve, dnes dominantný boh (ktorého budem preto označovať veľkým B, teda Boh) vznikol nenápadne ako kmeňový boh starovekých Izraelitov a ktorý ich ustanovil, ako tomu veria, za jeho "vyvolený národ". (Len vďaka náhodnej historickej udalosti - prijatím kresťanstva za oficiálne národné náboženstvo Rímskej ríše cisárom Konštantínom v roku 312 n.l. - sa rozšírila viera v Jahveho po celom svete až do dnešných dní.) Susedné kmene mali vlastných bohov, o ktorých boli presvedčení, že poskytujú špeciálnu ochranu práve im. A aj keď Izraeliti uctievali svojho vlastného boha Jahveho, neznamená to, že neverili v existenciu bohov rivalských kmeňov, ako napríklad v Baala, boha plodnosti Kanáancov. Iba sa domnievali, že ich Jahve je mocnejší - a aj extrémne žiarlivý (ako uvidíte neskôr): Beda vám, ak vás prichytí pri flirtovaní s inými bohmi.

Monoteizmus moderných kresťanov a moslimov je rovnako pochybný. Veria napríklad v zlého "diabla" nazvaného Satan (v kresťanstve) či Shaytan (v islame). Je známy aj pod mnohými ďalšími menami ako Belzebub, čert, protivník, démon, Lucifer. Nebudú ho volať boh, no považujú ho za bytosť s božskou mocou, ktorá vedie svojou silou zla považovaný titanskú vojnu voči silám Boha. Náboženstvá často preberajú nápady zo starších náboženstiev. Myšlienka kozmického boja medzi dobrom a zlom pravdepodobne pochádza zo Zoroastrizmu, dávneho náboženstva vytvoreného perzským prorokom Zaratuštrom, ktorý ovplivnil Abrahámovské náboženstvá. Zoroastrizmus bolo náboženstvo s dvoma bohmi, dobrým bohom (Ahura Mazda) bojujúcim proti zlému bohu (Angra Mainyu). Hlavne v Indii je možné ešte aj dnes nájsť zopár zoroastristov. Toto je ďalšie náboženstvo, ktorého vieru nezdieľam a vy pravdepodobne tiež nie.

Jedným z najdivnejších obvinení smerovaným voči ateistom, a to hlavne v Amerike a islamských krajinách, je tvrdenie, že uctievajú Satana. Samozrejme, že ateisti neveria v bohov zla o nič viac, než v tých dobrých. Neveria v nič čo je nadprirodzené. Iba veriaci ľudia veria v Satana.

Kresťanstvo pripomína polyteizmus aj z ďalších dôvodov. "Otec, syn a duch svätý" sú popisovaní ako "traja v jednom a jeden v troch". Čo presne to znamená, je sporom debát, často násilných, už po stáročia. Znie to skôr ako metóda, ktorou sa snažia pretvoriť polyteizmus na monoteizmus. Môžete to nazývať bez obáv aj tri-teizmus. Hlavným rozkolom v kresťanskej histórii medzi východnou (ortodoxnou) a západnou (Rímskou) vetvou bol kedysi práve spor v otázke: Pochádza Duch svätý z (nech to už znamená čokoľvek) otca a syna, alebo iba z otca? Toto patri naozaj k veciam, pri premýšľaní nad ktorými teológovia strávili množstvo času.

A nesmieme zabudnúť aj na Máriu, Ježišovu matku. Pre rímskych katolíkov je Mária vo všetkých smeroch bohyňou, až na jej meno. Odmietajú ju nazývať bohyňou, no aj tak sa k nej modlia. Veria, že bola "nepoškvrnene počatá". Čo to znamená? Nuž, katolíci sa domnievajú, že my všetci sme boli "počatí v hriechu". Dokonca aj novorodenci, o ktorých by ste si mohli myslieť, že sú predsa ešte len primladí na to, aby hrešili. Tak či onak, katolíci veria, že Mária (rovnako ako Ježiš) sú výnimkami. My všetci ostatní sme zdedili hriech po Adamovi, prvom mužovi. V skutočnosti Adam nikdy ani neexistoval, takže nemohol ani zhrešiť. No katolícki teológovia sa detailami ako je tento veľmi nezaťažujú. Katolíci tiež veria, že Mária bola telesne vtiahnutá na nebesia, namiesto toho, aby zomrela ako my ostatní. Vyobrazujú ju ako "Kráľovnú nebies" (niekedy dokonca ako "Kráľovnú vesmíru"!) s malou korunkou balancujúcou na vrchole jej hlavy. Všetky tieto náležitosti z nej robia takmer rovnako božskú bytosť, akými sú aj tisíce a tisíce Hinduistických božstiev (o ktorých sami hinduisti tvrdia, že sú len mnohými verziami jediného boha). Ak boli Gréci, Rimania a Vikingovia polyteistickí, tak sú nimi aj rímski katolíci.

Rímski katolíci sa modlia navyše aj ku konkrétnym svätým: sú to mŕtvi ľudia, ktorí boli označení za obzvlášť svätých a boli "kanonizovaní" pápežom. Pápež Ján Pavol II kanonizoval 483 nových svätých a František, súčasný pápež, kanonizoval nie menej ako 813 v jeden jediný deň. Mnohí títo svätí majú špeciálne schopnosti a preto je pre určité skupiny ľudí výhodné sa k týmto svätým modliť. Svätý Andrej je svätým patrónom obchodníkov s rybami, svätý Bernward je svätým patrónom architektov, svätý Drogo je svätým patrónom vlastníkov kaviarní, svätý Gummarus je svätým patrónom drevorubačov, svätá Lidwina je svätou patrónkou ľadových korčuliarov. Ak sa budete potrebovať modliť za trpezlivosť, katolíci vám odporúčajú modlitbu k svätej Rite z Cascie. Ak vaša viera nie je pevná, skúste svätého Jána z Kríža. Ak ste v úzkosti či pociťujete duševné muky, svätá Dymphna by mohla byť vašou najlepšou voľbou. Ľudia trpiaci rakovinou by sa mali prikloniť k voľbe svätého Peregrineho. Ak ste stratili kľúče, svätý Anthony je vašim človekom. K tomuto všetkému sú tu ešte anjeli, ktorí sú rôzne kvalifikovaní od serafínov na vrchu, cez archanjelov až po vašich osobných strážnych anjelov. Znova to uvediem, že katolíci budú odmietať tvrdenie, že anjeli sú bohmi či polobohmi a budú aj protestovať a tvrdiť, že sa v skutočnosti nemodlia k svätým, ale len prosia o prihovorenie sa za nich u Boha. Moslimovia taktiež veria v anjelov. Aj v démonov, ktorých volajú džinovia.

Nemyslím si, že by záležalo na tom, či je Mária, svätí, archanjeli a anjeli bohmi, polobohmi alebo ani jedným. Argumentovanie o tom, či sú anjeli polobohmi je ako argumentovanie, či sú víly to isté ako pixies.

Aj keď predpokladám, že neveríte na víly a pixies, je dosť možné, že ste boli vychovávaní do jedného z troch Abrahámovských náboženstiev, a to buď ako žid, kresťan alebo moslim. Mne sa prihodilo, že som bol vychovaný ako kresťan. Chodil som do kresťanských škôl a prvé sväté prijímanie som mal vo veku 13 rokov v anglikánskej cirkvi. Kresťanstvo som opustil vo veku 15 rokov. Jedným z dôvodov, prečo som ho opustil bolo toto: Už ako deväťročný som pochopil, že ak by som sa narodil Vikingským rodičom, úprimne by som veril v Odina a Thora. Ak by som sa narodil v antickom Grécku, uctieval by som Dia a Afroditu. V modernej dobe, ak by som sa narodil v Pakistane alebo Egypte, veril by som, že Ježiš je iba prorokom a nie synom Božím, ako to učia kresťanskí kňazi. Ak by som sa narodil židovským rodičom, ešte stále by som čakal na pravého mesiáša, dlhoprisľubovaného spasiteľa a neveril by som tvrdeniam, ktoré ma učili v mojich kresťanských školách, a to, že Ježiš je tým mesiášom. Ľudia vyrastajúci v rôznych krajinách kopírujú svojich rodičov a veria v boha či bohov, ktoré sú bežné v ich krajine. Tieto viery si však protirečia a teda nemôžu byť všetky správne.

Ak by bolo jedno z nich správne, tak prečo by to malo byť práve to, ktoré ste zdedili, keď ste sa narodili práve do tej vašej krajiny? Nemusíte ani byť veľmi sarkastickí, aby ste mohli tvrdiť niečo takého: "Nie je to zvláštne, že takmer každé dieťa nasleduje to isté náboženstvo ako jeho rodičia a zhodou okolností je to vždy to jediné pravé náboženstvo?!" Jedným z mojich zlozvykov je nálepkovanie detí náboženstvom ich rodičov: "katolícke dieťa", "protestantské dieťa", "moslimské dieťa". Takéto frázy sú používané aj u detí, ktoré ešte nevedia ani len rozprávať a nie to že zvoliť si náboženstvo, ktoré budú nasledovať. Znie mi to rovnako absurdne, ako keby sme deti označovali napríklad ako "socialistické dieťa" alebo "konzervatívne dieťa". Nikto by nikdy nepoužil takéto označenie. Dokonca si nemyslím ani, že by sme mali používať označenie "ateistické dieťa".

Teraz uvediem pár ďalších označení pre ľudí, ktorí sú neveriaci. Je mnoho takých, ktorí odmietajú slovo "ateista", dokonca aj keď neveria v akéhokoľvek známeho boha. Niektorí jednoducho povedia "Neviem a ani to nemôžeme vedieť." Takíto ľudia často samých označujú za "agnostikov". Toto slovo (pochádzajúce z gréčtiny a označujúce "nevediaci") zaviedol Thomas Henry Huxley, priateľ Charlesa Darwina, známy aj ako "Darwinov buldog" kvôli jeho bojovnosti pri verejnom prezentovaní Darwinových myšlienok v situáciách, keď bol Darwin buď príliš hanblivý, zaneprázdnený alebo chorý, aby svoje názory obhajoval sám. Niektorí ľudia, ktorí samých seba nazývajú agnostikmi, tvrdia, že je rovnako pravdepodobné, že boh existuje, ako to, že neexistuje. Toto tvrdenie považujem za dosť slabé a Huxley by s tým súhlasil. Nevieme ani dokázať, že víly neexistujú, avšak to neznamená, že si myslíme, že je tu šanca 50:50, že existujú. Vnímavejší agnostici povedia, že to síce nevedia s istotou, avšak je dosť nepravdepodobné, aby nejaký boh existoval. Iní agnostici môžu zase tvrdiť, že to nie je nemožné, ale my to jednoducho nevieme.

Taktiež sú ľudia, ktorí neveria v žiadnych pomenovaných bohov, ale stále túžia po "nejakej vyššej moci", "čistej duši", kreatívnej inteligencii, o ktorej nevieme nič viac, iba to, že vytvorila tento svet. Títo ľudia by povedali niečo ako: "Ja ani neverím v Boha" - čím pravdepodobne myslia Abrahámovského Boha - "ale neverím, že toto je všetko čo existuje. Musí tu byť aj niečo viac, niečo mimo nás."

Niektorí z týchto ľudí sa označujú ako "panteisti". Panteisti sú trochu neurčití v tom, čomu vlastne veria. Hovoria niečo ako "Môj boh je všetkým" alebo "Môj boh je príroda" prípadne "Môj boh je vesmír". Alebo vravia "Môj boh je hlbokou záhadou vysvetľujúcou to, čomu nerozumieme." Veľký Albert Einstein používal slovo "Boh" vo veľmi podobnom význame, ako udáva posledný príklad. Takýto boh je veľmi odlišný od boha, ktorý poslúcha naše modlitby, číta naše najtajnejšie myšlienky a odpúšťa nám (alebo trestá nás za) naše hriechy - všetko to, čo údajne vykonáva Boh Abrahámovskych náboženstiev. Einstein neochvejne tvrdil, že v boha konajúceho takéto činy neverí.

Ďalší sa označujú za "deistov". Deisti neveria v žiadneho z tisícok doposiaľ známych konkrétnych bohov. Avšak veria v niečo konkrétnejšie, než panteisti. Veria v kreatívnu inteligenciu, ktorá dokázala stvoriť fyzikálne zákony tohto vesmíru, odštartovala všetko na počiatku času a priestoru a potom si sadla opodiaľ a už nič nerobila: proste nechala (nechalo) všetko bežať podľa pravidiel, ktoré boli definované na počiatku. Mnohí zo zakladateľov USA, ako Thomas Jefferson a James Madison, boli deistami. Mám také podozrenie, že ak by žili v dobe po Charlesovi Darwinovi a nie v osemnástom storočí, tak by boli ateistami. Ale dokázať to neviem.

Ak o sebe ľudia hovoria, že sú ateistami, neznamená to, že vedia, ako dokázať, že neexistujú žiadni bohovia. Striktne vzaté, je nemožné dokázať, že niečo neexistuje. Nevieme s istotou, že bohovia neexistujú, rovnako ako nevieme s istotou, že neexistujú víly, pixies, elfovia, hobiti, leprikóni či ružoví jednorožci; rovnako ako nevieme dokázať, že neexistuje Santa Claus či veľkonočný zajačik prípadne zubková víla. Existujú miliardy vecí, ktoré si viete predstaviť a nikto ich nedokáže vyvrátiť. Filozof Bertrand Russell to výborne uviedol na príklade s čajovou konvicou. Uviedol niečo v zmysle, že ak by som vám povedal, že okolo Slnka obieha čajová konvica, tak by ste moje tvrdenie nedokázali vyvrátiť. Ale nemožnosť vyvrátiť nejaké tvrdenie neznamená, že máme dobrý dôvod tomu veriť. V istom striktnom ponímaní sa môžeme všetci označiť za "čajníkových agnostikov". V praxi sme však a-čajníkoisti. Môžete byť ateistami (technicky agnostici) rovnakým spôsobom, ako ste a-čajníkoisti, a-vílisti, a-pixisti, a-jednorožisti, a-čokoľvek-si-vysnívate-isti.

Strikne vzaté, mali by sme byť agnostici vzhľadom na všetky tie miliardy vecí, ktoré si dokážeme vymyslieť a nikto ich nedokáže vyvrátiť. No mi v ne neveríme. A kým niekto neponúkne rozumný dôvod, prečo v ne veriť, tak nebudeme strácať čas, aby sme sa takou vierou zapodievali. Je to presne spôsob, akým pristupujeme k Thorovi, Apolónovi, bohu Ra, Nardukovi, Mithre a k Veľkému Juju z hôr. Nemohli by sme pokročiť o trochu vpred a pomyslieť si to isté aj o Jahvem či Allahovi?
Vravím "Až kým niekto neponúkne rozumné vysvetlenie". Nuž, mnoho ľudí si myslí, že ponúkli rozumné dôvody k viere v toho či onoho boha. Prípadne k viere v nejakú nemenovanú "vyššiu moc" či "kreatívnu inteligenciu". Na tieto tvrdenia sa budeme musieť pozrieť z blízka a uvážiť, či sú to ozaj dobré dôvody. Niektoré z nich uvidíme v priebehu tejto knihy. Hlavne v druhej časti, ktorá sa venuje evolúcii.

K tomuto veľkému subjektu chcem teraz len povedať, že evolúcia je istý fakt: sme príbuznými šimpanzom, trochu vzdialenejšími príbuznými opíc, oveľa viac vzdialenými príbuznými rýb a tak ďalej.

Mnoho ľudí verí v ich boha či božstvá kvôli náboženským písmám: Biblii, Koránu či ďalším svätým knihám. Táto kapitola vás možno už pripravila k pochybovaniu ohľadne tohto dôvodu k viere. Je totiž tak veľa rôznych vier. Ako teda môžete vedieť, že práve kniha s ktorou ste vyrastali Vy je práve tá jediná pravdivá? A ak sú všetky ostatné chybné, tak čo vás vedie k tomu myslieť si, že tá vaša nie je taktiež chybná? Mnohí z vás, ktorí čítate tieto riadky, ste boli vychovávaní do viery v pravdivosť jednej vyvolenej knihy, kresťanskej Biblie. Nasledujúca kapitola bude práve o Biblii. O tom kto ju napísal a aký dôvod má niekto k viere, že to čo sa v nej píše je pravdivé.