Konfirmačné skreslenie.

21.02.2019

Táto scéna z filmu Johanka z Arku (z roku 1999 od Luca Bessona) je prekrásnou ukážkou konfirmačného skreslenia tak typického (aj) pre teistickú myseľ. Pri konfirmačnom skreslení ide o tendenciu interpretovať určité situácie takým spôsobom, ktorý potvrdí vopred vytvorené presvedčenie. Ďalšie alternatívy k vysvetleniu situácie sú totiž v mozgu potláčané a ignorované.

Ide o skreslenie kognitívneho charakteru a je o to silnejšie, čím emotívnejší je impulz. Takýmto silným impulzom je napríklad aj fundamentálna viera v Boha, ktorá dáva človeku falošnú nádej, pocit jedinečnosti a priameho spojenia s vládcom vesmíru. Veriaci, ktorí sú trénovaní od malička, majú silnú tendenciu mylne reinterpretovať fakty na podporu svojej viery a aj napriek jednoznačným protirečiacim dôkazom prehnane dôverujú osobnému presvedčeniu. Kreacionisti sú toho jasným príkladom.

Ale aj takí zástancovia plochej zeme, vládnych konšpiračných teórií či svedkovia blízkeho stretnutia prvého až štvrtého druhu s UFO sú peknými ukážkami nenáboženského konfirmačného skreslenia. Všetko si reinterpretujú podľa svojich očakávaní a čo im nesedí, to ich mozog nevníma.

Takým prípadom bola pravdepodobne aj Johanka z Arku - aspoň tak ju vykreslil Luc Besson v jeho verzii (nie až tak podarenej) príbehu o tínedžerke, ktorá sa stala francúzskou národnou hrdinkou.

Príbeh tejto devy je však zaujímavý hlavne tým, ako ho postupom času interpretovala cirkev. Tá totiž prekrútila históriu tak, že zo zločinu voči Johanke nakoniec vyvstala ako víťaz.

Johanka ako šesnásťročné nevzdelané dievča prežívalo okupovanie svojej krajiny tak ťažko, že začala vnímať znamenia či hlasy, ktoré ju údajne nabádali do boja proti anglickým nepriateľom. Vnútorne bola presvedčená, že sa to k nej prihovára Boh. Začala tak oduševnene presviedčaj vojakov s ktorými osobne tiahla do bojov, že ich ako ich vodca vyburcovala do skvelých výkonov a niekoľko bitiev v storočnej vojne medzi Anglickom a Francúzskom naozaj vyhrali. To pomohlo aj korunovácii kráľa. V jednej bitke bola však zranená a začalo sa pochybovať o jej božskom poslaní. Bola väznená v okovách a cirkov obviňovaná z toho, že hlasy čo počula neboli Božie, ale Diablove a z toho, že sa povyšovala a nosila mužský odev. Následne ju odsúdila veľká časť cirkevnej elity a verejne ju upálili ako kacírku v máji 1431, kedy mala len 19 rokov.

Kráľovi Karolovi VII sa to časom však znepáčilo a pričinil sa o revíziu cirkevného procesu tejto ľuďmi obľúbenej hrdinky. Súd preto v roku 1456 Johanku rehabilitoval a vyhlásil jej odsúdenie za justičný omyl. Obvinenia z jej smrti sa postupne v chápaní ľudí presunuli už len všeobecne na Angličanov. Cirkev túto jej popularitu využila a Pannu Orleánsku vyhlásil pápež v roku 1920 za svätú.

Určite má Johanka z tohto ocenenia teraz veľkú radosť.