Chyby v kopírovaní biblických rukopisov.

V poslednom príspevku som písal o tom, ako sa príbehy o Ježišovi desiatky rokov ústne tradovali medzi prvými kresťanmi a aké rôznorodé názory na Ježiša vznikali v priebehu tak dlhej doby. To všetko až po dobu, kedy sa začali príbehy spisovať, teda ca. 40 až 65 rokov po udalostiach (pri biblických knihách). Mnohé príbehy boli spísané dokonca až oveľa neskôr, niekedy v priebehu druhého storočia.

Ľudská predstavivosť a rozličné interpretovanie príbehov vytvorili rôznorodé zvesti o Ježišovi. Rôzne evanjeliá boli populárne medzi jednotlivými rannými kresťanskými sektami. Tie zďaleka neboli tak jednotné v názore ako sú dnešné kresťanské denominácie. Podľa odborníkov zaoberajúcich sa gramotnosťou v staroveku vieme, že raní kresťania boli primárne tvorení negramotnými ľuďmi (len malé percento dokázalo čítať a písať), ktorí boli odkázaní na počúvanie kázni a nemali možnosť si overiť, či to, čo počujú je pôvodná zvesť. Z toho dôvodu existovala medzi ranými kresťanmi obrovská diverzita názorov na vieru v Ježiša a vo význam jeho smrti. Medzi nasledovníkmi Krista boli takí, čo ho považovali za človeka ale nie boha, iní zase za boha ale nie človeka, ďalší vraveli, že je človek aj boh súčasne a boli aj takí čo tvrdili, že sú dvaja - človek Ježiš a boh Kristus. Ďalší mali názor, že bohovia sú dvaja (krutý židovský Hospodin a dobrý Ježiš), iní zase tvrdili, že bohov je 12, prípadne 30 alebo dokonca 365. Jedni verili, že sa božský už narodil, iní vraveli, že do neho vstúpil duch svätý až pri krste (a narodil sa ako človek Márii a Jozefovi). Jedni trvali na tom, že Ježiš smrťou zachránil ľudstvo, iní, že jeho smrť nič neznamenala a boli dokonca takí, čo tvrdili, že vôbec nezomrel. Toto všetko boli kresťania a ich viera vychádzala z ústne tradovaných príbehov (o týchto zaujímavých neortodoxných názoroch napíšem viac nabudúce). Títo kresťania trvali na tom, že ich verzia je jediná správna a že sa zakladá na učení Ježiša a jeho nasledovníkov.

Tieto príbehy sa začali desiatky rokov po udalostiach spisovať. Znamená to snáď, že od tej doby je už všetko jasné, isté a zachovávané s veľkou presnosťou? Ani nie.

Pre historikov je výrazne ľahšie robiť závery z porovnávania písomných záznamov, lebo vieme presne preukázať rozdiely medzi rôznymi záznamami. Pri ústne tradovaných príbehoch je ťažké stanoviť, koľko z pôvodných príbehov ostalo nezmenených. Tam musíme iba nepriamo skúmať, aké procesy ovplyvňujú uchovávanie príbehov a predávanie z osoby na osobu. Môžeme sa len skepticky pozerať na tvrdenia, že kedysi ľudia dokázali dokonale memorovať dlhé príbehy a nemali žiadnu tendenciu či zámer príbehy meniť či prikrášľovať. Ako ukázali mnohé výskumy, na toto sa vonkoncom spoľahnúť nedá.

Avšak ako ukážem dnes, písomné záznamy nie sú rovnako ani zďaleka tak hodnoverným zdrojom poznania Ježišovho života, ako by ste možno čakali. Nevravím, že sa menili tak zásadne, že by to malo vplyv na najhlavnejšie teologické otázky, no i zmeny čo nastali (a vieme o nich) majú vplyv na pochopenie Ježiša, jeho skutkov a hlavne silno ovplyvňujú tých kresťanov, ktorí veria v dokonalosť svätého písma. Je pre nich dôležité vedieť, či pociťoval hnev alebo súcit v Markovi 1:41. Či bol kľudný alebo úzkostný v Lukášovi 22:43-44. Takých zmien pri preklade či opisovaní podobných slov je veľmi veľa.

Pozrime sa na to, ako sa šírili písomné zmienky v prvých storočiach.

ORIGINÁLY ČI KÓPIE KÓPIÍ?

Otázka znie, z akého obdobia máme prvé záznamy? Vieme, že prvé knihy boli spísané najskôr desiatky rokov po udalostiach. Máme však tieto originálne dokumenty? Samozrejme že nemáme. Nemáme dokonca vôbec žiadne záznamy z celého prvého storočia!!!

Prvý ako-taký dôkaz záznamu je veľmi malý fragment (P52) druhého storočia (pravdepodobne okolo roku 150 n.l. čo uvádza paleografia podľa štýlu písma). Je to kúsok o veľkosti kreditnej karty, ktorý obsahuje pár slov z knihy Jána, kapitoly 18. Nič viac z celého druhého storočia sa nezachovalo!!!

Najstaršia neucelená kópia Markovho evanjelia (P45) je z roku 220 n.l. Tu už nehovoríme o rokoch či desaťročiach od udalostí, ale už takmer o dvoch storočiach. A to je naše prvé čiastočné evanjelium.

Najstarší KOMPLETNÝ písomný záznam akejkoľvek novozákonnej knihy (evanjelia či listu), ktorú dnes máme, je až z obdobia asi 300 rokov po prvom spísaní prvých kníh. Teda máme len kópiu kópie z mnohých kópií, ktorých presnosť pri opisovaní nevieme overiť.

Kresťania sa často oháňajú obrovskými číslami pri uvádzaní toho, koľko manuskriptov sa nám zachovalo. Že aké úžasné je, že z iných starých literárnych diel máme vždy len pár kópií, no Biblia sa zachovala v tak ohromnom množstve. Avšak z tých tisícok je 94% rukopisov z obdobia až po 9. storočí!!!

Ono je to fajn, ak chceme pochopiť, ako čítali Bibliu kresťania v druhom tisícročí. Avšak ak chceme vedieť, ako sa chápal Ježiš v prvom storočí, tak je tu problém.

SÚ ZACHOVANÉ KÓPIE DOKONALÉ A TOTOŽNÉ?

V roku 1707 Oxfordský historik John Mill skúmal asi stovku gréckych kópií (tých pomerne novších, keďže staré nemáme) a vytvoril verziu Nového zákona s poznámkami o všetkých dôležitejších rozdieloch medzi kópiami. Tých bolo 30 000! Banálnosti pritom vynechával. Samozrejme, že väčšina chýb sú preklepy, vynechané či zdvojené slová, prehliadnuté celé vety atď. Nič podstatné.

Ale nie všetky. Medzi týmito rozdielmi nájdeme aj dôležité zmeny.

Významnosť a vplyv menších zmien na celkové posolstvo nie je ani tak dôležitá, ako ukážka, že schopnosť prepisovania textov nie je zďaleka taká dokonalá, ako by si človek predstavoval. A tobôž nemohla byť v dobe prvých storočí, kedy ľudia prepisujúci prvé kópie neboli zďaleka takí vzdelaní a zbehlí v textových prejavoch, ako ľudia v neskorších dobách.

Často boli knihy prepisované nekompetentnými (z hľadiska obsahu) platenými pisármi. Navyše tí mali výrazne ťažšiu prácu, nakoľko antická gréčtina nie len že neobsahovala interpunkcie a veľké/malé písmená, ale dokonca neobsahovala ani medzery medzi slovami.

všetkotoboloakobyjednoslovototojeužnováveta

Jeden pekný ilustračný príklad použil Bart Ehrman vo svojom bestselleri "Misquoting Jesus", kde uviedol, že spojenie godisnowhere by si teista rád vyložil ako "God is now here", zatiaľ čo ateista by preferoval "God is nowhere".

Zo všetkých zmien v textoch je značná väčšina nepodstatná a nezaujímavá (a niektoré sa nedajú ani replikovať pri preklade - napr. grécky slovosled), aj keď môžu viesť k ohromným zmenám, ak sa tieto hrubé chyby stále nabaľujú pri kopírovaní kopírovaných textov. Tieto "preklepy" nemajú samozrejme takmer žiadny vplyv na výklad písma. Často však dochádza k zaujímavým, až komickým situáciám, ako je to napríklad pri jednom z nájdených útržkov (číslo 109). Prepisovač si neuvedomil pri prepisovaní Ježišovho rodokmeňa až k Adamovi (evanjelium podľa Lukáša 3:23), že vymenovanie predkov je spísané v dvoch stĺpcoch. Mal samozrejme najprv prepísať prvý stĺpec a následne druhý, no on pokračoval v riadku cez dva stĺpce, čo prinieslo veľmi zaujímavé výsledky.

HODIACE SA NÁHODY?

Do stredoveku sa počet evanjelií utriasol a vybrali sa len tie, čo prešli sitom ortodoxie. Boli medzi nimi tie, ktoré patrili k tým najobľúbenejším, ktoré sa v ranných cirkvách čítali. Ostatné boli zakázané.

Tie už prepisovali vysoko vzdelaní mnísi trénovaní v kopírovaní manuskriptov. No aj tu to písali ľudia bez slovníkov či vymožeností dnešnej doby, akými sú automatické podčiarkovanie slov červenou v textovom editore. Dopúšťali sa teda rôznych chýb. A nie len tých náhodných a neúmyselných. Ale často zámerne doplňovali a upravovali text, ak sa im zdal v rozpore s ich predstavou kontextu. Uvediem pár príkladov.

V evanjeliu podľa Lukáša, kapitola 2 je uvedený jediný príbeh zobrazujúci Ježiša ako dieťa (mimobiblických evanjelií detstva je však mnoho). Príbeh je o tom, ako si vyšla rodinka na výlet do Jeruzalema kvôli veľkonočným sviatkom a zabudli tam Ježiša. Našli ho až o tri dni (!) a to v chráme rozprávajúc sa s učiteľmi. Mária ho karhala: "Dieťa moje, čo si nám to urobilo? Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali." Túto verziu nájdete v nových vydaniach, no niektorým kopírovačom pomenovanie Jozefa otcom akosi nesedelo (keďže Ježiš bol zrodený z panny) a tak sa niekde objavuje iba "ja som ťa hľadala", inde "my sme ťa hľadali" prípadne "Jozef a ja sme ťa hľadali". Je otázne, či šlo iba o pokĺznutie pera alebo o zámer na zbavenie sa problematickej časti.

Matúš, kapitola 24. napríklad hovorí príbeh o konci dní, kedy Ježiš rozpráva "Amen, hovorím vám, že toto pokolenie sa nepominie, kým sa toto všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú. No o tom dni a hodine nevie nikto, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba Otec." Niektorých prekladačov iritovalo, že syn Boží je ten, ktorý niečo nevie. Nemal by byť vševediaci ako Boh? Preto "ani Syn" je z mnohých neskorších manuskriptov proste odstránený.

Takýchto drobných zmien, ktoré sa záhadne javia ako "hodiace sa náhody" je mnoho. Nevieme, čo bolo zámerom pisateľov, no to, že sa text menil, je nad slnko jasné. Bart Ehrman uvádza v knihe aj s mnohými konkrétnymi odvolávkami (napr. na Marciona či Dionysiusa), že "medzi prvými kresťanmi bolo veľmi bežné modifikovať texty svätých písiem tak, aby vraveli to, čo oni považovali za ich význam."

Otázkou len ostáva, nakoľko boli uchránené knihy, ktoré sa dostali do biblického kanónu. Dalo by sa o tom diskutovať, no nedá sa to úplne vyvrátiť ani potvrdiť, keďže originály nemáme.

ZJAVNÉ EDITOVANIE

Čo je však omnoho dôležitejšie, existujú aj natoľko zjavné zmeny (ktoré dokázať vieme), že ich nikto nemôže pokladať za obyčajné omyly. Určite niektoré z príbehov, ktoré sa pôvodne v prvých verziách Biblie nevyskytovali, poznáte.

Prvým, notoricky známym, je Príbeh o cudzoložnici (Ján 7:53 - 8:11), ktorého citát "Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameňom" určite každý počul. Je to príbeh, ktorý sa vôbec nenachádza v najstarších gréckych rukopisoch - Sinajskom kódexe, Vatikánskom kódexe, P66 či P75. Najstarší, ktorý tento príbeh obsahuje je až Bezov kódex z 5. storočia. V mnohých iných sa nachádza len čiastočne alebo na úplne iných miestach písma (dokonca občas aj v Lukášovi). Štylisticky jednoznačne nepatrí do evanjelia podľa Jána kvôli zjavne rozdielnej forme a výrazom. Tento príbeh existuje dokonca až v 13 rôznych verziách.

Mnoho protestantských kresťanov rovnako intenzívne bojuje aj za vylúčenie posledných veršov z evanjelia podľa Marka (16:9-20), keďže tieto boli rovnako dopísané až omnoho neskôr. Evanjelium v mnohých skorých verziách končí slovami "...nato rýchlo vybehli a utekali od hrobu, pretože sa ich zmocnila hrôza a úžas. Ale nikomu nič nepovedali, lebo sa báli." Bodka. Všetky ďalšie verše o tom, ako sa Ježiš začal všetkým postupne zjavovať, vrátane oznamovania, že kto v neho uverí bude ozdravovať chorých, hovoriť jazykmi, vyháňať démonov a piť jed a nezahynie... to všetko vrátanie zasadnutia po Božej pravici (teda svojej pravici) bolo vymyslené a dopísané neskôr.

Výhovorkou niektorých kresťanov otvorene pripúšťajúcich pridanie týchto pasáži do evanjelií (ale bojujúcich za zachovanie v Biblii) je tvrdenie, že svätý duch možno neskôr oslovil ďalšieho autora, aby dodal tento odsek do písma. Úžasné.

Okrem týchto veršov je rovnako pochybných aj niekoľko ďalších dôležitých veršov. Napríklad o trojjedinom Bohu (1 Jan 5: 7-8) - jedinom mieste, kde sa explicitne spomína svätá trojica. Táto pasáž bola dlho zdrojom sporov medzi katolíkmi a protestantmi. Nachádza sa v dôležitých verziách Biblie (latinskej Vulgate či anglickej King James Bible), no nie v starých gréckych rukopisoch.

Taktiež príbeh o delení chleba a vína na Ježišovu pamiatku (Luk 22:19-20) nie je nájdený v mnohých starých rukopisoch.

Dokonca i verš "Bože odpusť im, lebo nevedia čo činia" (Luk 23:34). Ten chýba napr. v P75 a ďalších najstarších zachovaných papyrusoch, no nachádza sa v najstaršej kompletnej novozákonnej knihe, v Sinajskom kódexe. Bol teda dodatočne pridaný alebo naopak odobratý? Aké boli pôvodné slová autora?

Nová verzia anglicky písanej King James Bible napríklad obsahuje 16 úplne vynechaných veršov oproti staršej verzii z roku 1611. Napríklad čítate Jána 5:2, 5:3 a zrazu ste na 5:5. Verš 5:4 proste chýba. Jeden zo skorých pisateľov totiž túto časť napísal na okraj ako poznámku a po mnohých kopírovaniach sa dostala do hlavného textu a stala sa jeho súčasťou. Až neskorším štúdiom starších rukopisov sa na to prišlo a väčšina odborníkov tieto verše neuznáva za pôvodné.

V pôvodných gréckych knihách chýbali aj známe verše Lukáš 22:20 o poslednej večeri, Lukáš 24:12 o Petrovi nad hrobom, Lukáš 24:51 o stúpajúcom Ježišovi na nebesia a iné.

Samozrejme nie len novozákonne knihy boli pozmeňované. Pri starozákonných by sa dalo rovnako dlho (ak nie dlhšie) baviť o všetkých zmenách. Goliáš taktiež nebol až taký obor (šesť lakťov a jednu piaď) ako sa to píše dnes, len sa proste stala chybička pri kopírovaní knihy 1 Sam 17:4. Kedysi bol trošku menší (štyri lakte a jednu piaď). Ale o týchto rozprávkach niekedy inokedy.

Takže už vidíte, že nie len stálosť ústne tradovaných príbehov je extrémne neistá, ale dokonca aj spísané rukopisy, ktoré by už človek považoval za jasné a nemenné, majú mnoho úskalí. K téme silne odporúčam spomínaný bestseller "Misquoting Jesus - The Story Behind Who Changed the Bible and Why" s omnoho viac príkladmi a vysvetleniami.

Biblia je knihou človeka. Nie zvestované slovo neomylného Boha.