Podcast 22

`Čaute milí ateisti, agnostici, skeptici i humanisti. Vítam vás pri 22 časti môjho podcastu. Dnes si opäť trochu zafilozofujeme a pozrieme sa spolu na tvrdenia o neexistencii božstiev. Dá sa neexistencia dokázať? A vieme vôbec niečo tvrdiť s istotou?

"Ale ani ty predsa nevieš dokázať, že boh neexistuje."

Počuli ste už takúto hlášku, však?! Ako ste na ňu reagovali?

Patríte k tým, ktorí tvrdia, že jeho neexistenciu dokázať vedia? Alebo k tým, čo vyhlasujú, že "Neexistencia sa predsa nedá dokázať!"

Počul som už obe reakcie a ani jedna nie je úplne správna, ak nevieme presne o čom sa bavíme.

Ako to? No najprv je dôležite si ozrejmiť, existenciu akého Boha sa snažíme poprieť. Čo náboženská viera, to iný pohľad na podstatu a funkciu božstva. V priebehu histórie ľudstva existovali stovky rôznych definícií tejto entity. V Kresťanstve a aj niektorých ďalších monoteistických náboženstvách je Boh chápaný ako všemocná, vševediaca a všadeprítomná bytosť, ktorá stvorila vesmír a všetko v ňom a má o nás, homo sapiens obzvlášť veľký záujem. Iný pohľad na boha je skôr ten deistický. Je to istá nadprirodzená a večne existujúca entita mimo nášho vedomia a pochopenia, ktorá všetko stvorila a ďalej do diania okolo nás nezasahuje.

Pri druhej definícii musíme pripustiť, že je prakticky nemožné, dokázať NEEXISTENCIU takejto entity. Rovnako ako nie je možné dokázať napríklad neexistenciu draka v Saganovej garáži či čajníka Bertranda Russella. Poznáte tieto pekné analógie? Nie? Tak vám ich v skratke priblížim.

Na ilustráciu chybovosti argumentácie takéhoto tvrdenia napísal Pulitzerovou cenou vyznamenaný vedec Carl Sagan peknú kapitolu vo svojej knihe The Demon Haunted World (mimochodom táto kniha práve vyšla v českom jazyku pod názvom "Svět ve stínu démonu" a ja silne odporúčam si ju zakúpiť). V knihe autor čitateľovi tvrdí, že v jeho garáži je plamene šľahajúci drak. Samozrejme vy by ste ho chceli vidieť, aby ste uverili. Zavedie Vás teda do garáže, a tam okrem rebríka, pár plechoviek farby a tricykla nič nie je. Opýtate sa kde je drak a on Vám ukáže jeden kút. Tam však nič nie je a vy namietate. On však poznamená, že drak je neviditeľný. Navrhnete posypať zem na sledovanie stôp, no drak sa vznáša. Tak navrhnete použitie termálneho senzora, no drak nevydáva teplo. Chcete ho natrieť, no drak je nehmotný. A takto postupne zavrhuje všetky možnosti jeho detekovania.

Aký je teda rozdiel medzi takýmto drakom a neexistujúcim drakom? Žeby žiadny? Ak sa nedá NIJAKO preukázať, tak je presne ako boh popísaný v druhej definícii. Takýmto spôsobom argumentácie si môžete stvoriť akúkoľvek entitu a nikto vám ju nemôže vyhovoriť, lebo je už z definície nezistiteľná. A tak môžete do rovnakej kategórie zaradiť aj jednorožce, víly, Lochneskú príšeru či lietajúce špagetové monštrum.

Odporúčam preto navrhnúť teistovi, ktorý chce od vás aby ste neexistenciu ním obľúbenej entity, napríkld dokázali, nech dokáže napríklad neexistenciu neviditeľného ružového jednorožca, či bežne v minulosti uctievaných božstiev ako Zeusa, Odina či Pačamamy. Ak príde na metódu, ako Vám to dokázať, tak okrem nehynúceho obdivu ktorý získa, radi použijeme tú istú metódu na ukázanie, že ani ten jeho superhrdina neexistuje.

Na to, aké nezmyselné je vyžadovať od niekoho dôkaz NEEXISTENCIE takýchto entít, ponúkol vedec Bertrand Russell veľmi peknú analógiu. V jeho príklade sa objavil čajník, ktorý údajne obieha Slnko po eliptickej dráhe niekde medzi Zemou a Marsom. Nie je technicky realizovateľné, alebo skôr je takmer nemožné neexistenciu takéhoto čajníka dokázať. Na to nemáme ani zďaleka dostatočné detekčné možnosti. Preto, ak niekto príde s tvrdením, že taký čajník existuje, nie je úlohou ostatných ľudí jeho tvrdenie vyvrátiť, ale jeho úlohou je svoje tvrdenie dostatočne preukázať. Tomuto procesu sa hovorí bremeno dokazovania a toto bremeno vždy leží na strane toho, kto niečo tvrdí a nie toho, kto tvrdenie prijať odmieta. Čiže žiaden strach, ani neexistenciu jednorožcov nemusíte dokazovať. Stačí ak ich existenciu preukážu tí, čo na ne veria. A presne tak je to s bohmi.

Prečo som potom na začiatku vravel, že výrok "Neexistencia sa predsa nedá dokázať!" nie je pravdivý?

No predsa preto, že nie je pravdivý vždy. Toto všeobecne rozšírené - a naozaj chybné stanovisko o nemožnosti vyvrátiť záporné tvrdenie som počul mnohokrát. V mnohých prípadoch sa totiž neexistencia dokázať dá a to dokonca pomerne ľahko a rýchlo. Dôležité je, aby bol objekt dokazovania dostatočne a jasne určený. Napríklad viem dokázať, že v mojej peňaženke nie sú žiadne eurá. Stačí otvoriť peňaženku a tadááá. Dokázané. V tomto prípade je však jasne definované, čo je moja peňaženka a tak isto čo sú eurá.

V prípade Boha je potrebné najprv definovať jeho podstatu. A tá určí, či jeho existencia je alebo nie je preukázateľná.

Problémom je, že čo človek, to názor. Panteista si predstavuje boha ako prírodnú silu a energiu, deista ako tvorcu vesmíru, kresťan ako trojjedinú božskú entitu, ktorá zostúpila na Zem v tele človeka, hinduista ako multi-avatara v rôznych formách a prevteleniach a ezoterik ako vedomie v každom z nás. Toto sú často veľmi vágne a neurčité definície.

V niektorých prípadoch je však Boh definovaný dostatočne jasne. Nad týmito tvrdeniami sa možno zamýšľať a v prípade ich chybovosti ich aj vyvrátiť. Napríklad ak je Boh opísaný tvrdeniami, ktoré si logicky odporujú, môžete tento rozpor hneď využiť ako dôkaz neexistencie takto definovaného Boha. Ako keby bol čajník Bertranda Russella definovaný ako celokovový a zároveň celý z keramiky. Tieto dve tvrdenia si samozrejme odporujú a nemôžu byť súčasne pravdivé. Porušuje sa tým tzv. zásada neprotirečenia si (Law of noncontradiction), ktorá vraví, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže platiť isté tvrdenie zároveň aj s jeho protikladným tvrdením.

V prípade všeobecne rozšírenej verzie Boha v Abrahámovských náboženstvách (hlavne v kresťanstve) má táto entita niekoľko hlavných atribútov. Je zároveň všemocná, vševediaca, všadeprítomná a bezhranične dobrotivá. Nieže by sa to niekde v Biblii takto priamo písalo. K týmto atribútom dokonalej bytosti sa dopracovali prví kresťanskí otcovia, hlavne teda Tomáš Akvinský, keď sa snažili opísať jeho dokonalosť. Naproti tomu je Boh v Biblii pomerne personifikovaný - stelesňuje sa, prechádza sa záhradami, zjavuje sa v horiacich kríkoch, rozpráva sa s ľuďmi, ľutuje svoje rozhodnutia, mení názory a je občas neskutočne krutý a nespravodlivý. Ale takto ho dnes väčšina veriacich nechápe a nad všetkými týmito príbehmi mávnu rokov a povedia, že to bola len alegória a Boha treba chápať úplne ináč. A oni presne vedia ako.

Tak si tieto jeho božské vlastnosti dokonalosti rozoberme na lego-kocky a možno zistíme, že sa nám stavebnica na konci zrúti, lebo niektoré kocky sú chybné samé o sebe a iné proste do seba nezapadajú, lebo sú z iných stavebníc.

Môže byť Boh vôbec bezhranične všemocný? Dokázal by napríklad stvoriť skalu tak ťažkú, že by ju nedokázal ani sám zodvihnúť? Alebo pripraviť burrito tak horúce, aby ho sám nedokázal ani zjesť? Len pre vysvetlenie: Ak nevie urobiť také burrito, nie je všemocný. Ak ho urobiť vie, no nevie ho zjesť, tak nie je všemocný. V oboch prípadoch je jeho všemocnosť nedokonalá. No dobre, dobre. Toto je taký vtipný príklad logickej nemožnosti. Ale podľa niektorých veriacich nie je Boh obmedzený ani zákonmi logiky, lebo aj tie stvoril - čo samozrejme nedáva logiku.

No ale predstavme si nachvíľku takého všemocného Boha, ktorý je zároveň aj vševediaci. Ak by naozaj vedel všetko a teda poznal aj budúcnosť, tak by aj vedel vždy čo urobí a tým by determinoval sám seba. Nemal by už na výber. Musel by urobiť to, čo vopred vie, že sa stane. Zmeniť to samozrejme nevie, lebo by to zmenil aj tak len na to, čo už presne vie ako bude zmenené. Akákoľvek zmena teda nedáva vôbec zmysel. Vševediaci Boh by proste vykonával predurčené akty a nemal by slobodnú vôľu to zmeniť. Jasné, nie?

A ak by mohol svoje rozhodnutie slobodne kedykoľvek zmeniť, čiže urobiť niečo iné ako je determinované, tak to znamená, že by nevedel, že to urobí a teda nemôže byť vševediaci. Sám seba by totiž prekvapil svojim rozhodnutím. Byť vševediaci a slobodný je proste nezlučiteľné. Taký boh nemôže existovať, rovnako ako ten celokovový celokeramický čajník.

Mimochodom jeho vševediaci zmysel dokonca vylučuje aj slobodnú vôľu človeka. Buď Boh vie, čo človek urobí a teda človek nemá na výber urobiť ináč, alebo to nevie a toto ocenenie všepoznania mu musí byť odobrané. Áno, poznám všetky teistické protiargumenty o tom, že poznanie Boha a naša slobodná vôľa sú zlučiteľné, lebo on predsa môže vedieť čo urobíme a my sa predsa môžeme rozhodnúť slobodne, no tieto argumenty sú opäť nedomyslené. Ak Boh napríklad vie, že si určite dám kávu, tak nemám šancu sa rozhodnúť pre čaj. Slobodne rozhodnúť sa znamená urobiť ináč, než som bol determinovaný. A ak nie fyzikálnymi zákonmi, tak minimálne Božskou znalosťou budúcnosti determinovaný byť musím. Preto tu priestor na slobodu neexistuje.

Takže ak tieto logické závery Boh nevie porušiť - a teda pripraviť burrito horúcejšie ako vie zjesť a predsa ho zjesť - tak proste nemôže byť vševediaci a všemocný zároveň.

Buď je vševediaca bábka žijúca existenciu vlastného predurčenia alebo všemocný hľadač vlastného osudu.

Ešte zopár ďalších vecí tu nesedí: napríklad, takýto všemocný Boh nemôže byť bezhranične dobrotivý lebo každý si vie v momente predstaviť lepší svet, než ten čo máme. Na narodení dieťaťa s rakovinou či genetickou poruchou spôsobujúcou jeho utrpenie a skorú smrť či na hromadnom zomieraní nevinných ľudí pri prírodných nešťastiach nie je nič dobrotivé a ani spravodlivé nech sa pokúšate si naklamať akokoľvek chcete. A pritom taký dokonalý a hlavne všemocný tvor ako Boh by tomu vedel tak ľahko zabrániť.

Navyše pre tých veriacich, ktorý tvrdia, že Boh je absolútne dobrotivý a spravodlivý ZÁROVEŇ mám ešte jednu zlú správu. Tieto dva pojmy sú nekompatibilné. Byť dobrotivý znamená odpúšťať aj keď to nie je spravodlivé. Takže si tieto pojmy logicky odporujú. Jediná možnosť ako z toho vykorčuľovať je prijať, že boh nie je dokonale spravodlivý a ani dokonale dobrotivý.

A vlastne nemusíme ani pozerať na zákony logiky. Jeho dobrotivosť i spravodlivosť vyvracia každá druhá strana prvých biblických kníh. Na genocídnom zabíjaní oponentov často za úplne banality nie je vidieť žiadnu z týchto vlastností Hospodina. Stačí len čítať.

Z doteraz uvedeného je očividné, že niektoré tieto definície Boha odporujú sami sebe a niektoré si odporujú navzájom. Na tento rozpor prišiel už pred mnohými storočiami aj grécky filozof Epicurus, ktorý uviedol v súvislosti s existenciou zla tento známy výrok: "Chce boh zabrániť zlu, ale nedokáže to? Potom nie je všemocný. Je toho schopný, ale nechce? Potom je zlomyseľný. Je oboch tak schopný, ako to aj chce? Tak odkiaľ sa berie zlo? Nedokáže zlu zabrániť a ani to nechce? Prečo ho potom nazývať Bohom?"

Tak si to zosumarizujme. Ak definujeme Boha ako všemocnú, vševediacu, všadeprítomnú a bezhranične dobrotivú bytosť, tak je úplne a jasne logický nereálne aby existoval. Preto si túto definíciu Boha niektorí racionálnejší veriaci už dávno upravili podľa svojho gusta a niektoré z uvedených atribútov mu uberajú či poupravujú na menej dokonalý stav prípadne ako reagoval sám Tomáš Akvinský: "My Boha pochopiť nevieme a tak sa našimi pojmami k jeho podstate dokážeme len priblížiť." No jasné. Čo iné ostáva povedať o bytosti, ktorej pridružené atribúty sú logicky chybné a teraz sa z toho potrebujete politicky vyvliecť. Takto nakoniec zhodnotil neviditeľného draka v garáži aj Carl Sagan a vy si takto môžete vykonštruovať úplne akúkoľvek bytosť a dúfať, že vám niekto na jej existenciu naletí. Stačí povedať, že je okrem empirickej nezistiteľnosti ešte aj nepochopiteľnej podstaty a koná záhadne a práve ste strčili všetky vedecké a logické argumenty do jedného koša. Uala.

Nuž, ale takto sa v slušne vychovanej spoločnosti argumentovať naozaj nesluší.

Ako teda po týchto úvahách odpovedáte na otázku: "Je možné dokázať neexistenciu boha?"

Aj keď nemám rád odpovede na otázky vo forme ďalšej otázky, v tomto prípade je nutné pretvoriť odpoveď do formy: "A čo si predstavuješ pod pojmom boh?"

A tam sa už vykryštalizuje jedna z odpovedí.

Ak je to logicky nekonzistentná entita, jej neexistencia je jasná. Alebo ak by Bohom mal byť napríklad Hospodin Starého zákona, na ktorého veria kresťanskí kreacionisti a ktorý stvoril celý svet pred pár tisíckami rokov, no tak toho už dávno zabila veda.

Ale ak je boh len ekvivalentom neviditeľného ružového jednorožca, jeho neexistenciu dokázať nemožno. Rovnako ako nemožno dokázať neexistenciu Santa Clausa, aj keby ste strávili každé Vianoce na streche pri komíne čakaním na neho a žiadneho by ste nevideli. Stále to len dokazuje, že ste vy, za istých podmienok v istom čase žiadneho nevideli a nie, že s istotou neexistuje.

A práve tu nastáva pri argumentácii o neexistencii boha jeden diskutabilný problém. Niektorí ateisti začínajú diskusiu s tým, že oni s istotou vedia, že žiaden boh neexistuje. Domnievajú sa, že neschopnosť dokázať boha automaticky znamená jeho totálnu nereálnosť. Neexistencia dôkazu však nie je to isté ako dôkaz neexistencie. Ja to zopakujem ešte raz: Neexistencia dôkazu nie je to isté, ako dôkaz neexistencie.

A tak si sami pri takto zahájenej diskusii už na začiatku vykopú argumentačnú jamu do ktorej padnú.

Skúsme túto tému začať jedným príbehom.

Pred niekoľkými rokmi prebehla v mnohých krajinách sveta zaujímavá autobusová kampaň, s ktorou pôvodne začali ateisti v Británii a neskôr ju zopakovali aj Nemci, Španieli, Taliani, Íri, Američania, Kanaďania či Novozélanďania. Na autobusoch nechali vylepiť reklamné plagáty so sloganom "Žiaden boh pravdepodobne neexistuje, tak sa prestaň obávať a užívaj si život." Táto kampaň bola pomerne úspešná – minimálne tým, že vyvola vysoký záujem o túto tému a aj búrku diskusií.

Na Novom Zélande, rovnako ako v Nemecku, odmietla autobusová spoločnosť uverejniť tieto reklamy na svojich autobusoch. A tak sa rozbehla namiesto toho buď kampaň na vlastných prenajatých autobusoch, prípadne billboardová kampaň. Aj ostatné použité slogany boli zaujímavé. Napríklad na Novom Zélande to boli nasledovné vyhlásenia: "Na počiatku stvoril človek Boha." či "Dobrí bez boha? Vyše milióna Novozélanďanov je." alebo veľmi známy slogan "Všetci sme ateisti vzhľadom k väčšine bohov. Niektorí z nás však idú o jedného boha ďalej." Všetky tri slogany boli doplnené pôvodným britským autobusovým sloganom. Cieľom kampane bolo oznámiť svetu, že sme tu a nebojíme sa diskutovať. Tieto slogany samozrejme zdvíhali veriacich zo stoličiek a niektorí začali ihneď s protikampaňou.

Prekvapilo ma však, že aj niekoľko ateistov sa k týmto sloganom vyjadrovalo s nevôľou. Im však vadilo jediné slovo, a to "PRAVDEPODOBNE". Mnohí z nich by tam radšej videli slovo "DEFINITÍVNE".

Takíto ateisti si však musia uvedomiť, že bremeno dokazovania neleží na strane pozitívneho ale i negatívneho tvrdenia. Akékoľvek tvrdenie si vyžaduje hodnoverné argumenty či dôkazy. Rovnako ako teisti bezhlavo presvedčení, že existuje Boh, tak aj ateisti skalopevne presvedčení, že žiaden boh neexistuje, musia svoje presvedčenie preukázať. Ináč sú v podstate len takými či onakými veriacimi. Istotu si totiž človek nevycucáva z prsta.

Na jednej strane plne súhlasím s tým, že svet nepotrebuje na svoje vysvetlenie žiadnu nadprirodzenú silu či stvoriteľa. Ale tvrdiť s istotou, že božstvo v akejkoľvek forme je vylúčené je proste filozoficky nekorektné. Ani keď vyvrátite každé jedno náboženské tvrdenie, nemôžeme si byť absolútne istí neexistenciou osobného boha a už vôbec nie akousi deistickou či panteistickou predstavou božstva. A nie je ani správne sa pred akýmkoľvek názorom uzatvárať v bubline svojho presvedčenia, lebo by sme mohli dopadnúť rovnako ako gnostickí veriaci, ktorí takisto nechcú pripustiť žiadnu inú možnosť, než svoje skalopevné presvedčenie, že za všetkým čo sa im v živote prihodilo má svoje neviditeľné prsty svetastvoriteľ.

Nemusíte sa toho báť. Pripustenie takejto možnosti ANI NÁHODOU neznamená, že existencia Boha je rovnako pravdepodobná, ako jeho neexistencia. Ani neexistencia morských panien nie je rovnako pravdepodobná ako ich existencia len preto, lebo nevieme s istotu, či nejaké nie sú na dne oceánov, ktoré sme ešte neprehľadali. Ak chápeme, ako ľuďmi vytvorené božstvá vznikali, ako sa od seba geograficky líšia a ako zbytočné sú pri vysvetľovaní sveta, tak nám vychádza, že akýkoľvek osobný boh prezentovaný organizovanými náboženstvami je extrémne nepravdepodobný a na Dawkinsovej škále (od 1 – gnostického teistu cez 4 – čistého agnostika po 7 – gnostického ateistu) sa väčšina ateistov radí do skupiny medzi hodnotami 6 až 6,9. Dokonca i Richard Dawkins. Táto pozícia vám dáva istú maličkú slobodu a otvorenosť. Neznamená, že ste poľavili v skepticizme, ale skôr, že ste otvorený skeptik.

Ak si ešte stále aj po tom všetkom povedanom myslíte, že nie len pri bohu, ale vo všeobecnosti si môžeme akýmkoľvek tvrdením byť úplne istí, skúsme ešte jednu myšlienkovú hru.

Viete si predstaviť, že práve žijeme v Matrixe? Alebo by mohli byť naše mozgy - podľa myšlienkového experimentu Hilaryho Putnama - len niekde uložené v labáku nejakého šialeného vedca vytvárajúceho náš vnútorný pocit reality. Prípadne sme súčasťou simulácie istých vyspelejších bytostí, ktoré stvorili celý náš zmyslový svet. Čiže sme len v nejakom virtuálnom priestore, ktorý vznikol na testovanie sveta nejakou vyššou inteligenciou a nie nevyhnutne nadprirodzenou a my sme buď objektom experimentu alebo dokonca len nepodstatným vedľajším produktom. Je nemožné dokázať, že by takáto predstava nemohla byť pravdivá. Rovnako nemožno vyvrátiť ďalšiu skvelú myšlienku Bertranda Russella, ktorý v "The Analysis of Mind" napísal: "Neexistuje žiadna logická nezrovnalosť v hypotéze, ktorá tvrdí, že celý svet vznikol práve pred piatimi minútami presne so všetkým čo vtedy bolo, vrátane celej populácie ľudí, ktorí si 'pamätajú' celú nereálnu minulosť."

Naozaj sa to nedá vyvrátiť. Rovnako sa nedá vyvrátiť existencia škodoradostného Boha, ktorý robí všetko preto, aby nás ateistov pokúšal. Možno vkladá do zeme všetky tie fosílie dinosaurov a trilobitov, len aby sme sa domnievali, že je pre svet nepotrebný a potom nás mohol za náš skepticizmus mučiť v pekelných ohňoch. My naozaj nevieme, čo všetko je skutočné a čo len ilúzia a čo je horšie, nevieme takúto predstavu s určitosťou ani zamietnuť.

S podobnou myšlienkou prišiel v 17. storočí už aj francúzsky filozof Descartes a poctivou logikou zredukoval náš svet na hrozivú minimálnu axiomu: "Myslím teda som (Cogito ergo sum)." Všetko ostatné dokázať s istotou naozaj nevieme. Iba to, že existujem ja ako myseľ, lebo práve premýšľam. Moje telo i všetko ostatné okolo mňa môže byť iba ilúziou.

Možno som pre niektorých z vás týmto zašiel vo filozofických úvahách až príliš ďaleko, no myslím, že je dôležité si uvedomiť, že ak do diskusie vstúpite so zarytým presvedčením, veľmi rýchlo sa dokážete popáliť. Teoreticky je možné naozaj takmer všetko a ak máte dobrú fantáziu, vidíte mnoho možností. Preto ani božstvá nemožno stopercentne vylúčiť rovnako, ako sa nedajú stopercentne vylúčiť ani víly, škriatkovia či tajne nás navštevujúci mimozemšťania za účelom sexuálnych experimentov.

Má však cenu žiť tak, ako keby ich existencia bola pravdepodobná? Bežný skeptik nehodlá svoj život mrhať na uctievanie či očakávanie niečoho, čo pravdepodobne neexistuje. Len kvôli nejakej zanedbateľnej pravdepodobnosti. Rozumnejšie je sa k tomu postaviť podobne ako Isaac Asimov, ktorý povedal: "Som ateista skrz naskrz. Trvalo dlhšie, než som si to priznal... Nemám síce dôkaz toho, že Boh neexistuje, no mám tak silné podozrenie, že žiaden nie je, že tým nemienim ani strácať čas."